Polnočná jazda

🛑1🛑

„Claire, prosím. Môžeš aspoň prvý krát urobiť správnu vec?" Obočie mi vystrelí prudko nahor a okamžite sa zvrtnem na kolieskovej stoličke oproti mojej spolubývajúcej.
Tá spokojne sedí na svojej posteli neďaleko nášho stolíka a vyškiera sa na mňa ako najväčšie slniečko. 
Jej dlhé hnedé vlasy má vo vysokom cope a svojimi rovnako hnedými veľkými očami ma zaujato sleduje. 

„Správnu vec?" Zopakujem neveriacky a uchechtnem sa na výbere jej slov.

Na internáte sme spolu boli od prvého ročníka. V prvom roku sme boli deti, ani sme sa nijako neriešili pretože sme boli šťastné zo školy.
Takže naše kamarátstvo sa začalo neskôr.
A na moju smolu pretrváva aj dodnes. Je to naozaj skvelé dievča a ja si nedokážem predstaviť nikoho lepšieho no niekedy to s ňou stojí za veľké hovno.
Sme v poslednom, štvrtom ročníku a až teraz sa začína ukazovať jej ešte šialenejšia stránka.
Aj cez to, že máme obe 19 rokov, ju puberta chytá až teraz.
Bohužiaľ.

Vedela som, že ona je z nás tá bláznivejšia a adrenalínovejšia no vždy to bolo do určitej hranice, ktorú som rešpektovala.
A zrazu, práve v tomto ročníku, kde by sme sa mali čo najviac venovať škole, sa ona rozhodla byť rebelkou. 

„Adeline, správnu vec urobím práve vtedy, keď ostanem doma." Adel nado mnou okamžite pretáča očami a na svojej posteli sa mi otočí urazene chrbtom. 
Toto gesto mi príde ale prijateľnejšie ako sa tu s ňou handrkovať o minútu dlhšie.  

„Je to len bar." Pripomenie mi a ja prikývnem. 
Áno, je to síce len bar, no práve preto, že je to len bar, nevidím dôvod, prečo tam zase ísť. 
„Boli sme tam včera." Oponujem a ona porazene zafučí a následne sa začne mrviť na posteli zatiaľ čo hrane plače. 

„Je sobota." Naše pohľady sa na malú chvíľu spoja.
Prikývnem, pretože má pravdu a svoju pozornosť presuniem naspäť na zošit literatúry. 
„Len do polnoci." Vypískne a posadí sa na posteľ, zatlieska ako malé decko a čaká na moju reakciu. 
Očividne mi naozaj nedá pokoj.

Zatvorím zošit a opäť sa na stoličke celým telom otočím na ňu, pri čom mi do tváre spadne pramienok mojich čiernych vlasov. 
Nechce sa mi ísť piť.
Včera sme v tom bare boli do tretej ráno. Takmer nás ani nepustili na internát.
Kebyže vrátničku nerobí teta Adeline, vyhodili by nás. 

„Pôjdeš o polnoci domov?" Neveriacky sa na ňu pozriem, keďže viem, že jej to stačiť nebude.
Rada sa zabáva a nemá problém piť do rána aj v nedeľu. Školu kvôli prísnym rodičom stíha raz dva no aj tak sa jej nevenuje ani z polovice ako ja. 
Nechápem, ale dokáže sa naozaj rýchlo učiť. 

„Ty pôjdeš. Mám kľúče od intráku. Ukradla som ich tete, rýchlo duplikovala a vrátila jej kým si to nevšimla. A ja prídem o hodinku alebo dve po tebe." Podozrievavo sa zamračím a založím si tvár do rúk. 
Číslo. Ona je naozaj číslo.
No jej zločinecká duša ma aj“dfyy
Nohy ma bolia ešte zo včera. Byť do rána v štekloch nie je sranda, hlava ma stále bolí od hudby a v žalúdku ešte cítim kvapky alkoholu. 
Asi som na takéto akcie pristará alebo primladá, no už ma to neláka tak ako kedysi. 

Pozriem sa na môj smutný zošit, ktorý ak by mohol, by mi smutne povedal, že som ho veľmi sklamala. 

„Dobre, ale len do polnoci."