Olympic

*8

Zobúdzame sa do krásneho pondelkového rána, ale nie srandujem je pondelok, ako by mohlo byť ráno krásne. Jediné pozitívum tohto rána je, že som sa prebudila na jeho hrudi.

Je ďalšie ráno, čo znamená, že aj ďalší deň a to je znakom toho, že Juraj o pár dní odíde. Kebyže veľmi chceme mohli by sme dnes ísť obaja do školy ale načo sa tam trepať. Ja nastúpim až od budúceho pondelka a Juraj ten sa poctivo vzdeláva samostatne. Čo v Jurajovom preklade znamená, že sa tým nemusí zaťažovať, postupne si všetko preberie a čo mu nejde alebo tomu nechápe ho doučím ja. Ale tak povedzme si úprimne, že ja tiež nie som boh vie, aký študent, keďže moja dochádzka je taká deravá ako ponožky nášho starého matikára.

Po tomto krásnom prebudení sa do nového rána sa rozhodnem aj reálne vstať, pri čom zistím, že ma pri mojom približne desať minútovom zamýšľaní, celý čas Juraj pozoroval, chce sa mi strčiť hlavu do piesku, AKA zahrať sa na pštrosa, ten má aspoň dlhý krk.

"Dobré ránko princezná." Povie presne tak isto, ako predchádzajúce ráno.

"Dobré." Odpoviem mu taktiež rovnako." Prinútim sa s postele vstať, ako prvá, keďže viem, že Juraja dnes čakajú nejaké vybavovačky na úradoch ohľadom odletu a tak. Samozrejme, že všade pôjdem s ním a zo všetkým mu pomôžem.

Rovno si to namierim do kuchyne kde nám pripravím raňajky.
Viem, že sa musím rozhýbať ja a Juraj sa hneď chytí. Hrať takto veľký hokej bol vždy jeho sen a myslím, že obaja vieme, že má na viac. Myslím, že to dotiahne oveľa ďalej než tam kde je teraz. Musí na sebe makať ale to on aj naozaj robí, seba zaprenie mu nechýba. Vždy, keď sa do niečoho pustí tak mu to po väčšine vínde.

Hneď, ako sme doraňajkovali som ho poslala domov nech sa ide normálne obliecť a zoberie si potrebné papiere. Teraz je ešte taký prispatý a nedochádza mu, že za pár dní ide hrať profi hokej ale veď on sa raz dva preberie zajtra na ľade. Troška sa rozkorčuľuje nech tam nepríde, ako taký momák, zahráme si , zatrénujeme s naším materským klubom a obaja sa preberieme. Darmo, že hrám len tu v Košiciach ale hokej je pre mňa takmer všetko. Na ľade nechám prvé aj posledné. Ja osobne sa späť na ľad teším a Juraj tiež hoci to nedáva na javo. Viem, že mu budem chýbať ale tiež si uvedomuje, že sa mu plní sen a za to som obzvlášť šťastná. Po tomto urputnom a ťažkom rozmýšľaní sa šmykám rýchlosťou blesku nachystať. Obliekla som sa teplo, keďže je tu stále zima a dnes budeme aj tak celkom veľa chodiť po vonku.

(Anny-oblečenie)

Ani sa nenazdám a Jurajove auto už parkuje pred bytom. Rýchlo vybehnem von, naskočím a vyrazíme. Dnes je medzi nami podozrivé napätie, ticho.

A presne v takejto nanič hodnej energii a nálade sa niesol celý deň. Len a len sme behali po úradoch, boli na obede a opäť na úradoch. Bolo vidno na Jurajovi, že je s toho aj mierne vytočený a má na to aj dôvod, veď sme doslova celý deň prestáli v nekonečných radoch. S úradu nás vláčili na iné úrady a pobočky. Dokonca sme museli ísť aj do Banskej Bystrice niečo vyriešiť, aby sa to stihlo celé doriešiť kompletne do odletu. Už som mala nervy aj ja. Nakoniec sme sa úspešne vrátili do Košíc. Dohodli sme sa, že dnes bude lepšie, ak každý prespí u seba doma a tak sme sa pred mojím bytom rozlúčili. On mi venoval horúci bozk na čelo a odišiel ku sebe domov.