Patience | L.N.

undici

Nevidela ho, nie hneď, predsa len sa sústredila na nájdenie Cari, ktorá ju tu mala čakať.

Pomalým krokom k nej vykročil. Čím bližšie k nej bol tým viac sa ho zmocňovala nervozita. Doslova išiel vyskočiť z kože. Pocit, ktorý prežíval sa nedal prirovnať k ničomu, čo doposiaľ zažil. Ani len pred prvým štartom v F1 nebol taký vynervovaný.

„Livi," oslovil ju získavajúc si tak jej plnú pozornosť.

Chvíľku neverila vlastným očiam, nechápala, čo tu robí, dokonca premýšľala nad tým, že jej vlastná hlava s ňou hrá nejaké nechutné hry. Pravdou bolo, že za posledné týždne i napriek tomu, že boli od seba vzdialený tisícky kilometrov, sa neskutočne zblížili. Dostal sa jej pod kožu a ona už ďalej nedokázala predstierať opak. Záležalo jej na ňom, viac akoby chcela.

„Čo tu robíš?" zašepkala mu do ucha potom ako ho uväznila vo svojom objatí „Myslela som, že priletíš až v noci." dodala.

„Prekvapenie!" zasmial sa mladý jazdec pokladajúc svoje dlane na jej útly pás.

Prešla minúta, dve, tri, no ona ho i napriek tomu nepúšťala a jemu jej bezprostredná blízkosť nevadila. Naopak! Bolo to to po čom posledné týždne prahol a čo potreboval na spevnenie svojej psychiky. Bola pre neho tým najlepším liekom, drogou, na ktorej si s radosťou vypestoval závislosť.

Blízkosť bola predsa len viac ako všetky tie smsky, či telefonáty, ktoré si v poslednom čase vymieňali.

„Niečo som pre nás na dnešný večer prichystal." na tvári vystrúhal nevinný úsmev otvárajúc jej dvere od svojho auta.

Nevyzvedala, chcela sa nechať prekvapiť a tak bez zbytočných protestov nastúpila.

Po hodinovej ceste zastavili pred Landovým domom vo Wokingu.

Vedel, žeby u Liv nepochodil tým keby ju vzal na nejaké verejné miesto. Nie preto, žeby nemala rada reštaurácie, kaviarne, či iné podniky, no skôr išlo o tú pozornosť, ktorú on bohužiaľ priťahuje vďaka svojej profesii ako magnet. Preto musel uvažovať a naplánovať všetko inak.

Otvárajúc jej dvere sa na ňu zľahka usmial. Už nebol taký nervózny. To, že ho rada videla bolo pre neho dobrým znamením a známe priestory v ňom vyvolávali pocit bezpečia a tak pevne veril v to, že sa dnes nič nepokazí a všetko bude hrať v jeho prím.

„Teraz ti rukami zakryjem oči. Bude to len chvíľka." ubezpečil ju. Postavil sa za ňu dávajúc jej dlane na oči: „Pomaly krôčik po krôčiku choď rovno." inštruoval ju „Teraz zaboč doľava," smeroval ju kráčajúc za ňou „teraz stoj!"

Obaja sa ocitli v obývačke. Landovi sa v momente na tvári objavil úškrn. Cara jeho pôvodný plán presunula na úplne nový level.

„Dám ti dole ruky z očí." zašepkal jej blízko pri tvári stojac neustále za ňou „Môžeš otvoriť."

Olivia pomaly otvorila oči tak aby ich adaptovala na očakávanú prudkú zmenu svetla, tá sa však nekonala. Obývacia miestnosť, v ktorej sa nachádzali bola zahalená rúškom tmy, ktorú narúšali malé svetielka ponaťahované po celej izbe. Gauč, ktorý sa za iných okolností nachádza v strede bol odsunutý ku stene. Za pomoci kuchynských stoličiek a bielej plachty bol vytvorený bunker, pod ktorým sa skrýval malý stolík s kvetmi a jedlom. Všade po zemi boli porozhadzované deky a vankúše. Na veľkom paplóne bol položený tanier, na ktorom boli prichystané ingrediencie potrebné k vytvoreniu jej obľúbenej sladkosti. Namiesto televízora bol pripravený dataprojektor a plátno, na ktorom bol nastavený film. Celú atmosféru v miestnosti podtrhovali zapálené sviečky.