undici

559 22 2
                                    

Lando zíval únavou. Hodinky na jeho zápästí ukazovali niečo málo po štvrtej hodine, keď sa kolesá lietadla dotkli pristávacej dráhy na londýnskom letisku. Mal za sebou trojitý záťah po Americkom kontinente, z ktorého si odniesol dvakrát desiatu priečku a raz ôsmu. Tak ako sa mu darilo v prvej polovici sezóny, tak teraz mu prišlo, že niekto jeho monopost zaklial.

S povzdychom si vzal svoju príručnú batožinu pripravený opustiť palubu lietadla. Privítal ho chladný vietor kombinovaný s drobnými kvapkami dažďa. Londýnske počasie sa ani zďaleka nedalo prirovnať k tomu, ktoré hladilo jeho pokožku v Brazílii, či Mexiku. Jediným pozitívom bolo, že sa doma zdrží len pár dní, konkrétne tri. Potom ho čaká Qatar, nasledovaný Saudskou Arábiou a záverom sezóny uskutočňujúcim sa v Abu Dhabi.

„Tak rád ťa vidím." pripustil potom ako si sadol na sedačku spolujazdca.

„Niekomu sa cnelo za domovom?" podpichol ho Max štartujúc svoje auto. Dohodli sa, že ho vyzdvihne na letisku a zavezie ho pred Livinu školu. Mal pre ňu prekvapenie.

„Tu máš kľúče od svojho auta," z bundy vytiahol zväzok kľúčov podávajúc ich Landovi „je zaparkované pred Metropolitnou univerzitou. S Carou sme všetko pripravili tak ako si si to vymyslel." ubezpečil ho.

„Som dobitý ako pes." rukami si prešiel po unavených očiach. Posledných pár závodov je vždy náročných. Mal toho plné zuby. Nedarilo sa mu tak akoby chcel, chýbal mu domov, chýbala mu Olivia.

Liv. Pri spomienke na ňu mu zovrelo hrdlo. Netušil, čo od dnešného večera čakať. Málokedy sa bál, no dnešok bol jeden z tých dní kedy mu krvou prúdil kokteil obsahujúci nervozitu, stres a predovšetkým strach.

„Kludne si mohol dnešný plán presunúť i na iný deň." upozornil ho Max.

„Vieš, že nemohol." oponoval mu mladý jazdec „Zdržím sa tu len pár dní, potom začína opäť kolotoč povinností. Nechcem to už ďalej naťahovať."

Max viac neodpovedal, sústredil sa na šoférovanie v nabitom londýnskom trafiku, zatiaľ čo Lando bojoval so svojimi vlastnými myšlienkami.

Na parkovisku pred univerzitou stála Cara poťahujúc z cigarety, ktorú zahasila v momente ako si všimla prichádzajúce auto.

„Olivia končí za päť minút. Dohodla som sa s ňou, že ju tu budem čakať. Namiesto mňa nájde logicky teba." v očiach jej tancovalo nadšenie. Nevedela sa dočkať toho ako si Liv prežije všetko to, čo pre ňu Lando za pomoci nej a Maxa prichystal. „Nedobabri to!" ukázala na Landa varovne prstom. Vedela, že mladý Brit je schopný pokaziť aj to, čo sa v skutočnosti pokaziť nedá.

Lando jej nestíhal, jeho reflexy a pohotovosť boli značne oslabené a nedokázali držať s Carou jej energetické tempo.

„Dnes večer ma doma nečakaj! Budem spať u Cari." informoval ho jeho najlepší kamarát.

„Niežeby som sa zaujímal, kde tráviš svoj voľný čas." odvrkol Lando načo mu Max venoval zdvihnutý stredný prst. V hlave si urobil malú poznámku o tom, že musí z Maxa vytiahnuť, čo je medzi ním a malou, drzou Carou. Tie rozprávky o tom, že sú iba kamaráti mu nežral.

Batoh, slúžiaci ako príručná batožina, hodil do kufra od svojho McLarenu, ktorý mu sem doobeda Max doviezol dbajúc nato aby ho Liv nespozorovala.

Zhlboka sa nadýchol snažiac upokojiť samého seba. Očami prechádzal po parkovisku hľadajúc osobu, po ktorej prahlo jeho srdce.

Rázom sa mu na tvári rozlial úsmev a vnútro mu zaliala vlna tepla potom ako si všimol prichádzajúcu hnedovlásku.

Patience | L.N.Where stories live. Discover now