Patience | L.N.

sei

Hodinky na Livinom telefóne ukazovali päť minút po pol štvrtej poobede. Lando jej sľúbil, že ju vyzdvihne z univerzity aby nemusela nikde chodiť verejnou dopravou. Bola mu vďačná i napriek tomu, že meškal niečo okolo pätnástich minút.

Prekračovala z jednej nohy na druhú. Bola jej zima nakoľko sa londýnske počasie predviedlo v celej svojej kráse. Čo by dala zato, keby nebola ráno hlúpa a vzala si na seba okrem saka aspoň bundu, či dokonca kabát.

„Čo tu ešte robíš Liv. Nekončila si náhodou pred pol hodinou?" z myšlienok ju prerušil hrubý mužský hlas. Jej oči sa stretli s Adamom Sinclerom, jedným z dobrých kamarátov jej staršieho brata, ktorý zhodou okolností študoval na rovnakej fakulte ako ona. Rozdiel bol v tom, že Liv len začínala, zatiaľ čo pre Adama bol tento akademický rok tým posledným.

„Končila," kývla mu na utvrdenie jeho domnienky „čakám na odvoz."

„Kľudne zruš Seba, zaveziem ťa domov. Koniec koncov mám to po ceste." navrhol jej. Na jeho tvári sa rázom zjavil široký úsmev odhaľujúci jeho snehobiele zuby.

Olivia mávla rukou: „Netreba!" ubezpečila ho „Sebastian je i tak v práci. Príde po mňa niekto iný." snažila sa nezachádzať príliš do detailov. Nepotrebovala aby Adam hneď bežal za jej bratom vešajúc mu na nos podrobnosti týkajúce sa jej súkromného života.

„Ale, ale" Adamov hlas sa v momente zmenil na hravejší, podpichovačnejší „malá Livi si našla priateľa?" doberal si ju.

„Nezačínaj ešte aj ty!" vyčítajúc ho buchla do ramena načo Adam vystrel ruky pred seba v obranné gesto.

„Mám s tebou počkať alebo?" navrhol jej.

Olivia sa chystala odmietnuť jeho ponuku, keď sa ulicou rozozvučal zvuk patriaci hlasnému, výkonnému motoru. Zo zákruty sa vynoril oranžový McLaren zastavujúc rovno pred vchodom do univerzitného areálu.

„Wau!" bolo všetko čo bol schopný Adam zo seba dostať. Kým on očami hltal každý záhyb športiaku, Liv v duchu preklínala nie len Landa ale i seba. Jeho zato, že zbudil zbytočnú pozornosť a seba zato, že vôbec s nejakým obedom súhlasila.

„Tak to bude môj odvoz." prehovorila smerom k Adamovi. Jediné po čom túžila bolo sedieť už v tom nechutne drahom aute strácajúc sa preč z tohto miesta, z dohľadu všetkých študentov, medzi ktorými boli i niektorí jej spolužiaci, či známi.

Adam jej neodpovedal, zdalo sa akoby ju ani nevnímal a preto mu hnedovláska zo srandy zamávala rukou pred očami. Nič, žiadna reakcia.

„Sincler," snažila sa ho prebrať z tranzu. Modlila sa aby Lando nebol natoľko hlúpy aby z toho auta vyliezal. Nechcela aby sa po univerzite o nej šírili rôzne klebety. Jej prosby však neboli vyslyšané. „Začo ma trestáš Bože?" zamrmlala venujúc rýchli pohľad nebu nad hlavou. Dvere na McLarene sa vydvihli do výšky umožňujúc tak mladému jazdcovi vystúpiť. „Jasné, ten blb nemôže byť ešte viac nápadný." pomyslela si Liv búchajúc si dlaňou o čelo. Lando Norris pre ňu prišiel nie len v pekelne drahom aute ale ako čerešnička na torte bol celý oblečený v svojom pravdepodobne pracovnom odeve. Oranžovo čierna McLaren mikina, čierne nohavice, McLaren šiltovka a klasické čierne tenisky.

„Ahoj Liv!" pozdravil ju „Môžeme ísť?" spýtal sa absolútne ignorujúc Adama a všetky pohľady, ktoré boli na ňom nalepené. Očividne bol vytrénovaný, čo sa o Olivii povedať nedalo. Nerada na seba pútala pozornosť, radšej bola v úzadí ako v centre pozornosti a preto ho mala chuť roztrhnúť na polovicu.

So zdvihnutým prstom mu naznačila nech chvíľku počká otáčajúc sa na Adama: „Adam," skúsila to ešte raz, no opäť žiadna odozva „Adam naozaj musím ísť lebo ma z tej všetkej pozornosti porazí. Prepáč!" vydýchla.