10 years later

Teraz

Hovorí sa, že keď človek umiera, prebehne mu celý život pred očami. Stalo sa mi to isté. Lenže ja som neumierala, ale robila niečo, čo ma zabíjalo.

Keď sme sa s Aceom preplazili cez poschodie až k operačenj miestnosti, nikoho sme po ceste nestretli a všetko šlo podľa plánu. Ja som mala za úlohu vyradiť strážnika z hry. Stála som za dverami, kde bola operčná miestnosť, z ktorej strážnik pozeral všetky kamery v múzeu. Ace mi vravel, že strážnik nikdy nedáva pozor. To mi dávalo výhodu. Zložila som si rupsak, potichu rozopla a vytiahla z neho pištoľ. Zauipsovala som ho a nasadila naspäť. Nadýchla som sa. Tak ako to robil každý vo filmoch, keď bol v strese. Mojimi dlhými prstami som opatrne a potichu otvorila kľučku. Najprv som vystrčila pištoľ, až potom moje telo. Tak ako Ace vravel, strážnik spal s vyvaleným bruchom na otáčajúcej stoličke. Po jeho pravici bol položený hrnček s nápisom. ,,Najlepší ocko." Keď som ho prvýkrát zbadala, nevedela som, čo mám cítit. Deti si vždy všetko odnesú najviac. Spomenula som si na to, ako som trpela ja, keď moja mama umrela a otec odišiel. Bola som ěste dieťa a nerozumela som ničomu. Nechcela som tomu úbohému dieťaťu zobrať oca. Ale život si nevyberá, a preto som spravila to, čo bolo v pláne. Tupou stranou pištole som ho z celej sily trafila do hlavy. Okamžite sa mu začala z boli hlavy valiť krv a ja som sa na moment zľakla. Po troch sekundách spadol na zem. Zviazala som mu nohy a ruky priviazala o skrinku šuplíka. Pri takom náraze sa mohol prebrať najskor o tri hodiny. Odišla som z miestnosti a naposledy naňho pozrela a prísahám, že som sa zaňho pomodlila.

Ace ma čakal pri dverách. ,,Je mimo?" Opýtal sa ma. ,,Áno, je." Odpovedala som. ,,Dobre, tak pokračujeme, fuh, je to celkom fuška." Ak si niekto myslí, že Ace popíjal mojito popritom, ako som ja zaviazavala o polovicu ťažšieho muža, tak nie, bol to génius na rôzne technológie. Pri dverách bol alarm. Dva mesiace sa snažil prísť na to, ako ho vypnúť a doteraz nebolo úplne isté, či sa mu to podarí, ale podarilo. Alarm bol vypnutý a my sme mohli pokračovať.
Pred nami boli veľké otvorené dvere, ktoré viedli do hlavnej sáli. Každý z nás sa chrbtom otočil k stene pri dverách, každý znás mal dve pištole, ktoré sme s pokrčenými laktami držali pri tele. ,,Môžeme?"
,,Môžeme, odpovedala som."  Obaja sme sa otočili smerom do hlavnej siene, s rukami vystretými a namierenými pištoľami. Prvé, čo som si všimla boli OBROVSKÉ lustre, pravdepodobne z čistého diamantu, tmavá podlaha a tmavé mramorové steny. Všetko malo detaily zo zlata. Okná,schody, dokonca aj koberce. Červený koberec sa tiahol po celej hlavnej sieni až po obrovské dvere ktoré, boli zároven aj vchodom do múzea.
Kedže kamery boli mimo, strážnici boli najbližsie vo vedlajšej miestnosti so skamenelinami, pri študentoch, dali nám možnosť prebehnúť cez chodbu do miestnosti, ktorú sme hľadali. Normálne nebola dostupná verejnosti. Jediná verejnosť, ktorá v nej kedy bola, bola Anglická kráľovská rodina, ktorá ju navštívila v roku 2019. Prešli sme do miestnosti s pravekými vecami. Rozne kamenné zbrane, patiky, rôzne kusy oblečenia. Nachádzali sa tam tajné dvere, zatapetované, ktoré poznal len personál a riaditeľ. Každý občan na tejto zemi si myslel, že predmet, ktorý bol zabezpečený v tejto tajomnej miestnosti sa stratil už tisícky rokov dozadu. No nie, bol tu, približne 10 metrov od nás. 10 metrov smrti. Otvorili sme dvere a vkĺzli dovnútra. Tu nás mohla nachytať už len jediná vec. Laser alarm, ktorý sme nevypli, pretože nie je napojený na hlavný spínač. Tu už neboli kamery, pretože z tohto miesta nemozli uniknúť ziadne záznamy na verjnost. Nikdy, inak by bol koniec, novinári by zožrali riaditeľa múzea zaživa. Hneď, ako sme zavreli dvere, ace pohol prstom pol metra pred seba. Okamžite sa rozžiaril laser. Teraz bola moja časť. Z batohu som vyiahla púder a opatrne roztvorila. Vyfúkla som ho do vzduchu. Hneď bolo lepšie vidieť všetky laserové plamienky a mohli sme cez ne prejsť. Ten blbý púder som musela fúkať každé tri sekundy. Tých 10 metrov dlhá chodba nám trvala prejsť dobrých 20 minút. No nakoniec sme sa k nej dostali. Pred nami stála 2 metrová vitrína, s perfektne vylešteným a čistým sklom. Od spodu bola asi meter drevená, a vnútri nej sa nachádzalo to, čo sme hladali. Na červenej semišobej podložke sa vyčínal náhrdelník blackswan. Tento náhrdelník patril veľmi bohatej žene, ktorá ho stratila pri potopení Titanicu. Hovorí sa, že kedysi patril ešte Marií Anntoanete. Bol predomnou, priamo predomnou.
Ace sa pustil do roboty. Na skle vyrezal dieru, presne takú veľkú, aby sa mi tam zmestila ruka. Veľmi opatrne som ju tam strčila a vytiahla ho. Na moje prekvapenie bol dosť ťažký. Ale tak keď ma niečo 30 diamantov, asi to nebude úplne najľahšie. Náhrdelník blackswan pozostával z viac než 30 diamantov v tvare perfektného šesťuholníka, ktorý dokonale zapadal do dalšieho šesťuholníka. A teraz bol predomnou, mala som ho v rukách.
1 bilión dolárov sa mi lesklo na rukách. 
Ace mi uprel pohľad do očí. Boli viac čierne ako inokedy. ,,Ty si moja hviezda," povedal mi.
,,Ty si môj mesiac," odpovedala som.