10 years later

Predtým

Naša rodina bola ako z reklamy na Kofolu. Mama sa snažila byť najlepšou. Vždy odložila  veci, aby mohla byť somnou. Otec bol tiež najlepší, akého som si mohla priať. Až kým mama nespadla do depresie. Otec sa o ňu staral. Tesne predtým, než sa zabila, odišiel. Neviním ho za to, nikdy som ho za to nevinila. Nikdy. Chápem to. Ten mesiac, čo som sa o ňu starala ja mi dal zabrať. No potom som ju našla. Bola som moc mladá. Mala som len 13. Išla som bývať k mojmu ujovi, otcovmu bratovi, ktorý býval na okraji mesta, kde som vyrastala. Bol to príjemný muž v stredných rokoch. Mal prácu, a tak si mohol dovoliť aj menší luxus. Nemal manželku, a preto sa väčšinu času doma nudil. Keď mu sociálka zavolala, či sa ma ujme, s radosťou to prijal. Čiastočne cítil povinnosť oplatiť to svojmu bratovi. Viem to, lebo mi to povedal. Tie štyri roky, ktoré sme spolu žili boli fajn. Bol fajn ujo, pamätám si ho ako zábavného, milého, starajúceho človeka. Až kým som nemala 17. Bola som u seba v izbe. Prvýkrát prišiel domov opitý. Pred týždňom ho vyhodili z práce a teraz bol už šesťkrát na poldeci a možno aj dve alebo tri, možno aj štyri. Ale dnes, dnes prišiel úplne na mol. Páchlo z neho, bolo to nechutné. Prišla som ku dverám, aby som ho tackajúceho odniesla do postele. Keď sa vyzúval zo špinavých topánok, nešikovne na mňa spadol. Chvíľku mu trvalo, než sa spamätal, čo sa vlastne stalo, ale zjavne nikdy neprecitol. Mala som na sebe obyčajné vyťahané tričko a tepláky. Strhol zo mňa to tričko v priebehu sekundy. Bolelo to, ale to, čo sa chystal urobiť, bolelo viac. Keď mi prvýkrát chytil prsia, prišlo mi zle. Pokračoval. Dole. Chytil mi zadok. Chytil mi všetko a násilím ma odvliekol do kuchyne. Plakala som, pamätám si, že keď mi to spravil, bolelo to ako čert. Nikdy som to predtým nerobila. A on mi ukradol možnosť. Ale tým to ešte nekončilo. Rozhodol sa, že ešte nemá dosť. Celou svojou váhou ma pritískaval ku kuchynskej linke. Boleli ma bedrá, chrbát, prsia. Všetko, čoho sa dotkol. Bola som predklonená na linke a on ma znásilňoval už druhýkrát. Otočila som hlavu do strany, a v tom som to zbadala. Sada kuchynských v kovovom stojane. V tej chvíli mi po rozume behali dva nápady. Buď vezmem ten najväčší nôž, ktorý tam je a z celej sily ho bodnem hocikam sa mi podarí. Alebo ho nechám a odídem. Nechám ho dorobit tie prasačiny, ktoré si zrejme tak užíval, pretože mi ziapal do ucha už dobré dve minúty. Rozhodla som sa pre mix možnotí jeden a dva. Rýchlosťou blesku som zobrala nôž, zvrtla sa a bodla ho do nohy. Zdrhla som. Od bolesti sa chúlil v kuchyni. Behom dvoch minút som si pobalila veci. Ukradla mu peniaze a vypadla z toho skurveného domu. Nechala som ho tam. Doteraz neviem, čo sa mu stalo. Ale viem, že žije. Pred 5 rokmi som o ňom počula zo sesternicinej strany. Utekala som. Mala som dosť peňazí. Vybrala som mu ich zo sejfu. Bol až taký tupý, že si heslo od neho nechával v zásuvke od stola. Ukradla som mu 10 tisíc eur. Mal veľké úspory. Nikdy nič nemíňal, lebo sám toho veľa nepotreboval. Tie peniaze mi poskytli aspon niečo do života a tým, že som mala mať o týždeň 18, ma sociálka ani nehľadala. Ubytovala som sa v hoteli a narodeniny oslávila s tortou z Tesca, sviečkami z eurového obchodu a lacného šampanského. Nestala sa zomňa žiadna smažka, ako by si niekto pomyslel. Dala som si život dokopy. Presťahovala som sa do Londýna za sesternicou. U nej v byte som žila 5rokov. Bolo to najlepších 5 rokov môjho blbého života. Pomáhali sme si navzájom. Nájom sme platili spolu a peňazí nám ostávalo viac než dosť. Mali sme sa rady, všetko sme robili spolu. Agatha bola divoká. Krásna. Muži na ňu vždy leteli. Ale to aj na mňa. A preto, keď sme chodili spolu do klubov. Chodili sme si tam občas privyrobiť. Keď sa červené svetlo odrazilo od tyče, každého chlapa sme mali v hrsti. Po záverečnej som si občas musela z nohavičiek vyťahovať 10 eurovky. A tak sa nám peniaze kopili. Keď som si našetrila dosť vlastných, prihlásila som sa na univerzitu a dorobila si školu. Kriminalistika sa stala veľkou časťou môjho života a milovala som tú prácu. Popri škole som stále bývala u Agáthy, stále sme chodili do bordelov na vystúpenia a stále sme robili všetko spolu. Ale nič netrvá večne. Odišla som. Predtým som sa zamestnala. Pracovala som na polícií v odelení kriminalistiky. Tá práca ma neskutočne bavila. Robila som všetky tie veci, ktoré vidíte vo filmoch. Zbierala som otlačky páchateľa, fotila miesto činu, dokonca som si spravila aj nadstavbu štúdia, aby som mohla páchateľom robit znalecké posudky. Boli tam rôzne prípady. Smažky, pedofilovia, sadisti aj vrahovia. No najviac ma vždy zaujímali ľudia, ktorí nerobili nič takéto, boli to ľudia, ktorí mali toho vždy najviac na srdci. Spravili len malé priestupky. Malé ako malé. Lúpežné prepadnutia, napadnutia, vlámačky. Raz ma šéf oddelenia zavolal do vyšetrovne. Vraj tam má naliehavý prípad. Chlap, ktorý surovo napadol iného muža. Zavrela som počítač, na ktorom som pracovala s novým prípadom. So šéfom oddelenia, Jemmom, som prešla cez chodbu. Taká ta klasická depresívna chodba, ktorá je hádam v každej kancelárií. Vošla som do miestnosti, bol tam len jeden stôl a dve stoličky. Jedna pre páchateľa a druhá pre mňa. Sadla som si. Oproti mne sedel muž. Nevidela som mu do tváre, pretože na sebe kapucu. Keď mu Jemmy nakázal, aby si ju dal dole, poslúchol. Dal si ju dole. V tom momente sa na mňa zadíval s očami, ktoré som ešte nikdy predtým nevidela. Tmavé ako čierna diera. Moje srdce poskočilo, ale niečo v nich bolo. Nevedela som na to prísť, lebo sa z nich nedela čítať tak dobre ako z mojich. Naše oči boli úplne protiklady. Moje modré ako obloha a jeho čierne ako diera, ale ako sa vraví, protiklady sa priťahujú.
A tak tam sedel, obvinený z napadnutia s hrozbou odňatia slobody na 7rokov. S mikinou v teplákoch, rozstrapateným účesom a očami, z ktorých mojemj srdcu preskakoval tep.

Ace Davison, dámi a páni, Ace Davison.