10 years later

Teraz

,,Ty si moja hviezda." Usmial sa a pobozkal ma pod nočnou oblohou. Ležali sme na deke pri mori, osvetlovali nás mesiac a jeho spoločníci, hviezdy. Otočil sa na mňa a svoje temné oči, čierne ako diery, sa na mňa zadívali. Narozdiel od mojich, toho veľa neprezrádzali. Vždy mi vravel, že sa z mojich očí dá čítať a vždy to aj robil. Vedel, kedy čo chcem. Vedel, kedy má mať nechať samú, kedy mi dať pusu a kedy mi povedať povzbujúce slová. ,,Zajtra," povedal.
,,Už zajtra," odpovedala som naspäť.

Ace ma zobudil o pol siedmej. Možno niekomu príde zvláštne, prečo sa chystáme vylúpiť múzeum cez deň, ale aj to má svoje dôvody. Vstala som a odpovhodovala som do karavanu. Relatívne veľký čierny karavan s vystretým slnečníkom, lavičkami a ohniskom hneď vedľa, bol teraz náš domov. Je praktický, keď máme problém, len naštartujeme a odídeme, kľudne aj do inej krajiny. Dáva nám slobodu. Otvorila som dvere a následne deravú sieťku na komáre, ktorá nám bola na dve veci. Prešla som cez ,,obývačku", ktorá pozostávala z gauča a stola, následne cez kuchyňu, od ktorej sa napravo nachádzala kúpeľna so záchodom. Sprchu sme mali von. Či už bola zima alebo nie, sprchovali sme sa von. V noci. Pod hviezdami. Potom som prešla cez krátku chodbu do otvorenej spálne nakonci karavanu. Spod posteľných šuflíkov som vytiahla vopred pripravený batoh, v ktorom boli všetky tie otrepané veci, ktoré vidíte aj vo filmoch. Kukla, rukavice, slzný sprej......... Lenže toto nebol film, bola to realita. Rýchlo som ešte schmatla čiapku, nasadila si ju na moje tmavé vlasy. Konkrétne čierne, siahali mi až po zadok. Zastavila som sa pri zrkadle a zadívala sa do mojich modrých očí. Modrých ako obloha. Moja bledá tvár s výraznými lícnymi kosťami výrazne vynikala v tmavom oblečení. Začuka som Acea šmatrať v zásuvke. Došla som k nemu a videla som ho nabíjať revolvery. Väčšinou nechcel, aby som to videla, pretože sa zbraní bojím odvtedy, čo som jednu našla v kaluži krvi vedľa hlavy mojej mamy. Pozrel sa na mňa a povedal: ,,Máme to len pre prípad núdze, vieš, keby niekto robil problémy, tak ho zastrašíme.'' Verila som mu, viem, že by nikdy nikoho nezabil. ,,Ideme," povedal, zvrtol sa na päte a išiel naštartovať starú feliciu, ktorú sme si kúpili na trhu v Maroku a ťahali ju so sebou už celé mesiace. Vedeli sme, že sa nám raz v živote zíde. Nasadla som a dramaticky si zapla pas. Prišlo mi to až vtipné, pretože to bola realita, nie nejaký sci-fi film, kde dvaja zamilovaný ľudia utekajú pred príšerami. Vlastne aj my utekáme, ale pred niečim iným. Išli sme dlhú hodinu a po ceste nám hral celý playlist od Lany. Aké depresívne. Kráľovná smútku nám paradoxne privodila dobrú náladu. Dorazili sme na miesto. Múzeum Wardwell sa otvorilo pred hodinou a my sme vedeli, že v tento deň sem majú mať zájazd prktikanti z archeologickej fakulty s cieľom terminologickej prednášky a následne praktického cvičenia, ktoré sa má konať v sále so skamenelinami. Bude pri nich celý personál, samozrejme, až na strážnikov. To nám dáva výhodu. Obyčajne by sa tam premávali aj uvádzači, sprievodkyne a upratovacia čata. Takto sme sa mali postarať len o vyhadzovačov. Kedysi k nim patril aj Ace, a preto mal celý pôdorys múze v hlave. Celý náš plán. Zaparkovali sme o ulicu ďalej a aj keď sme mali naponáhlo, zostali sme ešte minútu, dve, tri sedieť v aute. Svoj pohľad som uprela na Acea. Zrejme cítil, že naňho civiem, tak pozrel zase on na mna. ,,Si moja hviezda," povedal. Zasmiala som sa. ,,Ty si môj mesiac," odpovedala som s úškrnom naspäť. Aj keď to tak možno nevyzeralo, bála som sa. Nie o seba, ale o Acea. Aj keď bol o pol metra vyšší a o 59 kíl ťažší, bála som sa oňho, nič iné okrem neho mi v živote neostalo. Chytil ma za ruku. Jeho ruka bola studená, naopak od mojej, ktorá horela. ,,Milujem ťa," povedal mi. Moje srdce sa zalialo šťastím. Toľko pocitov som nikdy nezažila. Nikdy. Adrenalín mi prúdil žilami a láska sa mi vytvorila v bunkách. ,,Aj ja ťa milujem," povedala som mu s malou dušičkou a vtedy mi došlo, že sa to naozaj deje. Toto nie je hra. To je život.
Naše ruky sa odtrhli, rýchlo, nie tak v spomalenom zábere, ako vo filmoch. Synchronizovane sme vystúpili z auta, nasadili si kukly a vyrazili. Do múzea sme vošli zadným vchodom, od ktorého Ace poznal pinkód. Zrejme by si mali lepšie preverovať starých zamestnancov. Nie sme hlúpi, nešli by sme cez hlavný vchod, kde sú všetky kamery a hlavne gorily vyškolené na to, aby chytali ľudí akými sme my. Keď sme vchádzali dovnútra, rozmýšľala som nad tým, čo ma doviedlo až k tomuto momentu. Čo sa mi stalo, že mám takéto šťastie v nešťastí. Štastie v Aceovi, naopak nešťastie, nešťastie v tom, čo musím urobiť. V tomto celom. Je to celé zkazené, ja som skazená. Vraj sa na každom človeku odráža jeho detstvo. Napríklad, ak bol niekto v destve sexuálne obťažovaný, v dospelosti môže sexuálne obťažovať ostatných. Verím tomu.