Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Stál som na pódiu a s očami dokorán sa pozeral na tie skákajúce bytosti predo mnou. Kto by si bol niekedy pomyslel, že niečo, čo vyjde z mojich úst, zoženie taký veľký úspech? Podľa vlastnej mienky som ani pekne nespieval. Stretol som sa s desiatkami lepších spevákov, počul som tisíce lepších nahrávok, ktoré ani neuzreli svetlo sveta, tak ako bolo možné, že práve my sme mali tú možnosť preraziť a nájsť si ľudí, ktorí nás milovali? Možno sa nad nami niekto tam hore zľutoval a rozhodol, že po takej ťažkej drine, ktorú sme vynaložili, si zaslúžime aj nejaké ovocie. A ja som bol tomu niekomu neuveriteľne vďačný!
Keď za mnou pred rokmi prišiel brat s nápadom založiť rockovú skupinu, bol som skeptický. Ale prečo nie? Vždy som bol ambiciózny a rád som skúšal nové veci. A keďže nás mama od detstva obklopovala umelcami a viedla k tomu, aby sme boli čo najviac kreatívni, zdalo sa, že cesta speváka mi nemusela byť vôbec cudzia. Nakoniec nebola. A dokonca sa ukázalo, že to nebola len taká nejaká cestička, s ktorou som sa dočasne skrížil, ba naopak – bola to moja životná cesta!
Keď sme vydali prvý album, okamžite sme sa stali senzáciou! Shannon étericky a živelne búchajúci po bubnoch, Tomo, nadaný gitarista brnkajúci na gitare a moje originálne texty splodili kombináciu, ktorá očarila milióny. Začali sme chodiť po rôznych uznávaných podujatiach, volali nás do televízie, chceli s nami robiť samé pikantné rozhovory. Obklopili nás manažéri, ktorí začali organizovať náš život a potom fanúšikovia, ktorí nám ho poriadne skomplikovali.
Vždy som si myslel, že bude skvelé vidieť jačiace ženy dožadujúce sa môjho dotyku, pripravené kedykoľvek a kdekoľvek roztiahnuť nohy alebo skupinky ľudí, mladých či starých, ktorí hlasno a spamäti spievajú naše pesničky a skáču s nami do rytmov, ktoré sme stvorili. No s rozhodnutím stvoriť THIRTY SECONDS TO MARS prišla zároveň drsná strata osobnosti. Už nikdy som nebol tým, kým som bol predtým.
Díval som sa na dav ľudí v zapratanom podniku v New Yorku a žasol nad naším Echelonom. Mladé dievčatá boli natlačené úplne vpredu a keď som sa k nim zohol a natiahol ruku, pocítil som ich teplé dlane, silno ma stisli a snažili nepustiť. Zasmial som sa. Mrkol som za ne a zbadal ostatných, statných chlapíkov, ktorí strážili svoje frajerky alebo sa kochali koncertom, zbadal som skupinky pankáčov, ktorí sa snažili tu a tam vytvoriť kotol, ktorý sa však v takomto malom podniku okamžite rozplynul. Decká mali vytiahnuté mobily a natáčali si nás. Sem-tam ma prekvapil záblesk, no snažil som sa vždy nájsť prislúchajúci mobil a udržať očný kontakt, aby mal autor pekný záber.
Boli sme na propagačnom turné nášho najnovšieho albumu už dlho, no nebol som unavený. Práve naopak, všetko sa len začínalo. V strede piesne, tam, kde gradovala, som preskočil k nič netušiacim fanúšikom na okraj zábradlia, ako som mal vždy vo zvyku a zaziapal som do mikrofónu. Spredu ma chytili fanúšikovia, nadšení, že ma môžu poobchytkávať a zozadu ochrankári, naštvaní, že som to zase urobil, napriek ich protestom, ktoré vyjadrovali po každej jednej šou. Kútikom oka som videl, ako sa Tomo zasmial a pokrútil hlavou, len aby vzápätí vybrnkal úchvatný prechod a pustil sa do brutálneho záveru piesne. Kričal som, búchal do vzduchu päsťou a celý Echelon ma napodobňoval. Krv v žilách sa mi varila ešte dávno po tom, ako pieseň skončila, ochrankári ma zložili z rúk fanúšikov a viedli naspäť k pódiu.
