Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Pred začiatkom koncertu zakaždým nastávala chvíľa ticha.
Zvláštne ticho pred začínajúcou búrkou, hurikánom hlasného spevu a kriku, brnkajúcich gitár a búšiacich bubnov. Nebolo to ticho absolútne, nie, tu a tam sa objavil povzbudzujúci výkrik, ktorý nás mal popohnať na pódium či neprirodzené zapišťanie, keď sa technici snažili zapojiť techniku či naladiť naše hudobné nástroje.
To zvláštne ticho pretkávali vzrušené tlkoty sŕdc nášho Echelonu. Búšili nahlas, napumpované adrenalínom a netrpezlivosťou. A k nim sa pridával tlkot môjho vlastného, s každou sekundou hlasnejší a hlasnejší.
Zbožňoval som túto chvíľu, keď som nemohol byť pripravenejší, no ešte stále nenastal začiatok.
Stál som v tieni, za pódiom, na mieste, kde ma nemohol nikto vidieť a užíval si to ticho.
Zatvoril som oči a splynul s ním.
Vždy som bol skromným človekom a držal sa nohami pevne na zemi. Pri každom rozhodnutí, pri každom kroku vpred, som si uvedomoval cestu, plnú jám a hrboľov, ktorou som musel preskákať, len aby som sa dostal tam, kde som bol teraz. Velebil som v mysli mamu, ktorá celý život obetovala mne a bratovi, spomínal som si na jej slzy, ktoré sa jej ligotali v očiach, keď si myslela, že sa nedívame a na ťažké rozhodnutia, ktorým musela čeliť. Myslel som na svojho brata, ktorý sa zdal byť stratený, no teraz stál po mojom boku a pomáhal mi plniť sny. A zhmotňoval som si našich fanúšikov, ktorí nás podporovali, oceňovali našu tvorbu a sprevádzali nás v tomto epickom dobrodružstve.
Zdalo sa, že som pripravený, zdalo sa, že všetko je tak, ako má byť, a tak som otvoril oči a s nádychom vyrazil vpred.
Nemal som však žiadne potuchy, že to bol celé bullshit a nebol som ani zďaleka pripravený na to, čo ma čakalo, keď to zvláštne ticho pretkali výkriky Echelonu.
