BEAUTY AND THE BEAST ✔

3.│Štyri značky, 2015

Uličky New Yorku mohli byť veľmi temným miestom. Neplatilo to len pre zabudnuté slepé uličky, ani pre horšie štvrte plné násilných chuligánov. Ako tak Liliana Wilsonová potichu kráčala takmer prázdnymi ulicami, okolo polnoci, každý meter medzi svetlom pouličných lámp naháňal husiu kožu. V mysli jej prebiehali všetky reportáže, o ktorých čítala.

V New Yorku pobehuje sériový vrah. A ona sa z práce aj tak musí vracať za tmy, sama, v neskorých hodinách. Nebolo to náhodou to, čo v televízii odporúčali nerobiť? Mala sa od šéfa vypýtať skôr. Mala poprosiť niektorého kolegu, aby ju zviezol domov. Mohla urobiť tak veľa vecí.

Ale neurobila nič z toho.

A práve preto, keď prechádzala vedľa menšej uličky, na ňu ktosi skočil.

Nestihla vykríknuť, pretože dlaň neznámeho sa jej okamžite pricapila na ústa. Druhou rukou obopol jej ramená a hrudník, aby sa nemohla brániť. Zo zeme ju zdvihol ľahko ako bábiku a rýchlo ju stiahol do temnoty menšej uličky.

Liliana sa snažila brániť. Tvár jej očervenela od námahy, ale proti veľkému mužovi pred sebou nemala šancu. Strčil ju na zem a instantne jej pery prelepil lepiacou páskou. Skôr, akoby ju stihla strhnúť, ruky mala tiež zlepené a cítila, že sa útočník presunul k jej nohám. Kmitala sa a hádzala so sebou, ale bolo to zbytočné. Akurát si udrela hlavu o čosi v uličke.

Strapaté vlasy jej zastierali jasný pohľad na útočníka. Nepochybne bol muž, vo skvelej forme, ale cez hlavu mal pretiahnutú kapucňu a v tme nič viac nerozoznala.

Začula trhanie a chladný vánok ju pošteklil na pokožke brucha.

Zvuk trhania pokračoval a útočník z nej čoskoro strhol sveter aj tričko. Potom jej rozopol aj podprsenku a chladná zem vystreľovala milióny iskričiek pozdĺž Lilianinho tela.

Muž pokračoval s nohavicami. Strhol jej ich, vyzliekol jej aj topánky s ponožkami. Napokon ju zbavil aj nohavičiek.

V tom momente už Liliana plakala horúce slzy, ale vôbec to nepomáhalo. Akurát jej ešte kazili videnie.

Zrazu sa kdesi pred ňou objavil záblesk svetla. Plameň. Maličký oranžový plameň zo zapaľovača.

Liliana sa rozkričala aj cez prelepené ústa.

Spoločným menovateľom vrážd sú vypálené symboly do tiel obetí, prebehlo jej hlavou. Čítala o tom len nedávno.

Muž pred sebou zdvihol akúsi podlhovastú vec a prešiel po nej plameňom. Dlhá tmavá vec chytila plameň a sama sa rozhorela.

Liliana sa snažila odplaziť, ale nedokázala to. Zrazu sa k jej nahému bruchu pritisol rozpálený kov, ktorý sa tlačil a tlačil. Kričala a plakala. Nemal ju kto začuť.

Brucho jej stále horelo od kovu, hoci videla, ako muž odtiahol tú dlhú vec a začula jej cinknutie na zemi.

V nose ju pošteklil smrad spáleniny. To som ja, uvedomila si so zatajeným dychom. To horí moja koža.

Spojenými nohami sa pokúsila vraha kopnúť, ale ten sa jej poľahky uhol a schmatol ju za vlasy. Jeho chladné oči si ju premerali. Študovali ju ako kus mäsa.

Vrtela sa a stonala. „Pssst," šepol muž. Mal melodický, milý hlas. Nehodil sa niekomu, kto práve vytiahol nôž a pritisol čepeľ popod jej krk. „Nie je v tom nič osobné. Bude to rýchle."

To, že klamal, si Liliana uvedomila po pár sekundách hroznej, mučivej bolesti. Najskôr ju pocítila len kúsok od spálenej kože.

Preniknutie čepele do tela bol nanajvýš zvláštny pocit. Prvú chvíľu to bolo len divné. Na zlomok sekundy ste si len nevedeli vysvetliť ten nový pocit, ktorý vás premkol. Fakt, že sa vo vašom tele nachádza niečo, čo tam nepatrí.