kapitola 9

54 5 0
                                    

Strhla som sa zo spánku a prebudila sa na mäkkej posteli. Blake sa nikde nenachádzal a ja som sa začala cítiť vystrašene.

Za prvé... vôbec neviem, ako som sa dostala do postele. Za druhé... vôbec neviem, či je pravda to, že Blakove oči svietili na modro, alebo sa mi to snívalo. A za tretie... vôbec neviem, čo robím v tejto izbe a prečo som jednoducho neprikývla na to, že urobíme jednoduchý projekt.

Vlastne, musím dokázať mame, že tí podvodní ľudia neexistujú.

Aj keď, začínam si tým byť neistá.

„Dúfam, že máš rada sladké raňajky." Blake otvoril dvere na malej izbe a prišiel ku mne s obrovskou táckou jedla.

Jediné sladké raňajky, ktoré som ochotná zjesť, sú cereálie.

„Sú tu palacinky, buchty, makové rožky a toto." ukázal na nejaký závin plnený zelenou želatinou a skrivil tvár do grimasy.

„Moc nie som hladná." vytiahla som si hrubú perinu ku krku a odvrátila pohľad k malému oknu.

„Budeme cestovať trištvrte hodiny. Mala by si si niečo dať. Alebo ti môžem ísť vziať niečo iné." postavil sa na odchod, ale zastavila som ho rukou na zápästí a vzala si z tácky palacinku plnenú tvarohom.

Mňam. Nie je to až také zlé, ako som si myslela.

Vzala som si ešte jednu a zapila to presladeným grankom.

„Rozmýšľal som nad tým, čo povedal Garrisom Neskoré kvety stále kvitnú a spomenul som si na vašu záhradu."

„Je to tam." zhíkla som od ľaku. Jediný kvet v našej záhrade je presne ten, pod ktorým to musí byť zakopané. No jasné. Hneď mi to došlo.

Postavila som sa z postele a zobrala si Bernardov denník, ktorý som ukázala Blakovi.

„Neviem, čo tam bude, ale myslíš, že by sme to mali vykopať?" od rána mám divné myšlienky, po tom, čo povedal pán bez ruky.

Nie si na to pripravená.

No na čo nie som pripravená? Čo môže byť také hrozné, že to svet neunesie?

„Ak to vykopeme, ukážeš mame, že morské panny sú vymyslené!" Blake mi zopakoval, kvôli čomu tu som a ja som sa na neho pozrela.

„Ale prečo to potom chceš vedieť ty? Prečo si prikývol na to, že ten projekt so mnou urobíš?" musel byť za tým nejaký háčik.

„Potrebujem vypadnúť z tejto školy a to bez projektu nepôjde." klamár. Kvôli takej blbosti mu na tom nemôže záležať. Nechce nikam vypadnúť. Má predsa auto. Mohol to urobiť už dávno.

„Vykopeme to a končíme." sklonila som hlavu a čakala na jeho reakciu.

„Čo sa deje?" sadol si bližšie ku mne a na tvári sa mu objavil starostlivý pohľad. O čo sa snažíš, Blake?"

Len sa pýtam, čo sa deje." odpovedal mi, akoby vedel na čo práve myslím.

„V noci si niečo kričala." pozrel mi do očí a ja som mu nejakým zázrakom venovala všetkú svoju pozornosť.

„Niečo ako Svietia ti oči," prešiel si rukou cez strapaté vlasy a posunul si mikinu viac do tváre.

„Zdalo sa mi, že sú tvoje oči modré a moc žiarivé." priznala som sa.

„Pozri sa mi do nich." zodvihol ma za bradu a mňa pošteklil jeho dotyk. „Čo vidíš?"

„Čokoládovo hnedú nutellu." skonštatovala som farbu jeho očí a jeho pery sa skrivili do úsmevu.

Cursed boyWhere stories live. Discover now