Hero or Enemy

Another day another door.

Prebudila som sa v Quingete obklopená neúplnou zostavou Avengers. Stark vyzeral naozaj nahnevaný a Rogers si prikladal na hlavu ľadový obklad. Trocha som sa pousmiala na tom, ako mladé dievča dokáže odrovnať partiu najlepších hrdinov sveta.
Nataša zbadala, že už nespím.

„Aha, už sa nám prebudila!“ povedala.

„Mohli by ste mi vysvetliť prečo ste mi pokazili môj nedeľný nákup?“ vyštartovala som na nich trochu hlasnejšie. „Ale nevadí, aspoň vám budem môcť zničiť tú vašu korporáciu, ktorá tiež zneužíva nevinných ľudí. Či Shield alebo Hydra, to je jedno...“ zkonštatovala som znechutene.

Medzi tým ako som ich nudila mojimi slovami, som sa snažila odopnúť si putá. Stark to zbadal, a pomaly ku mne pristupoval.

„Ale ale, o čo sa tu snažíš?“ spýtal sa pokojným hlasom.

Puto už som mala skoro dole a v pláne som mala ľavý hák, keď v tom ma zasiahol akýsi paralizér. Stark sa nadomnou sklonil a s úsmevom dodal: „Porozprávame sa až na základni“.

Na základni mi okrem nových pút, dali aj osobných strážcov. Chodbami sme sa dostali až do akejsi klubovne, ak to môžem tak nazvať. Avengers tam sedeli okolo jedného stolu a mňa priviedli na výsluch. Keď sme zastavili pred stolom, strážcov poslali preč, zrejme sa neobávali, že by sa mohlo niečo pokaziť. (Nuž... bonus pre mňa, pomyslela som si.) Stark zavolal Furimu a dal ho nahlas.

„Furi! Cieľ bol prinesený na základňu a bola to hračka, ani neviem prečo ste okolo toho robili také haló. Ako máme ďalej postupovať?“ povedal.

„Moje meno je Ali a nie som žiaden cieľ!“ ozvala som sa, „nikomu som nič nespravila, len som si chcela žiť svoj život...“

„Stark! Ona je tam s vami?! Okamžite ju zatvorte do pripravenej cely!!“ rozčúlil sa hlas v telefóne.

„Prosím vás, čo by nám 17 ročné decko bolo schopné spraviť“ zasmial sa Stark.

Tak a teraz prišiel čas na únik. Zneviditelnila som sa, a svojou silou hravo roztrhla putá. Nechcela som ihneď uniknúť a tak som sa s nimi chcela ešte chvíľu pohrať. Putá som hodila na zem, a ich dopad na zem spôsobil, že sa všetci pozreli na mňa. Teda na miesto kde som nebola.

„Nikomu som neublížila naschvál, bola som k tomu donútená, Hydra ma naozaj nešetrila a musela som si prejsť vecami, o ktorých ani netušíte! Keby ste ma nechali v kľude žiť nevedeli by ste o mne, teraz vás zničím. Shield je rovnaký ako Hydra nevidím v tom rozdiel,“ povedala som všetkým.

Medzi tým čo som im toto hovorila chodila som dookola stolu. Na ich tvárach bol vidieť nepokoj. A pohľadmi naznačovali ako budú pokračovať

„Teraz sa s vami rozlúčim a poprajem vám pekný deň, usmievala som sa , a ešte vás s radosťou opravím Stark, je mi skoro 18!„

Hneď ako som odpovedala vetu začala som utekať. Avengers sa okamžitou rozbehli k východu i keď nevedeli či bežím tam. Stark sa oddelil a bežal úplne iným smerom. Za chrbtom som počula hlásenie že jednotlivé sektory sa zatvárajú. Znamenalo to, že celkom úzka chodba sa začala dverami rozdeľovať na ešte menšie úseky. Tesne za mnou bežal Bucky Barnes, zvaný Winter Soldier. V jednu chvílu ma náhodou chytil za ruku a povedal:
„Viem aké to je, pomôžeme ti. Aj mne Hydra zmenila život,“ povedal s kľudom.

Okamžite som sa vytrhla a utekala pod zatvarajúce sa dvere. Bolo to len tak tak, ale stihla som prebehnúť do ďalšieho sektoru. Ten sa však hneď na to uzavrel, a ja som ostala uveznená v zatvorenej miestnosti.

Nakoniec sa ukázalo že Stark utekal pre svoj oblek a do centrálnej miestnosti. Pomocou termokamery na počítači zistil, v ktorom sektore sa nachádzam a išiel si po mňa.

Dvere sa otvorili a vstúpil do nich on .

„Myslím, že si skončila!“

"Ali!! Moje meno je Ali! A myslím si, že toto bude koniec pre niekoho iného," usmiala som sa pre seba."

Lebo Stark stále nevedel kde sa nachádzam, dostal odomňa pár kopancov ktoré ho značne oslabili.

„Ľudský organizmus je dokonalá sústava. Má však jednu slabinu, a tou je jeho myseľ.“ povedal.

Zrazu úplnou náhodou chytil moju ruku a ako náhle ma držal, pustil sa do mňa. Pravý hák, kop do brucha, následne úder do ľavého stehna a  nakoniec ma prudko pritlačil ku stene.
Ako náhle som bola u steny moja neviditelnost začala preblikávať.

„Aha! myslím že som objavil tu tvoju slabinu.“ povedal mi.

Chytil mi aj druhú ruku. Oprel ich o stenu nad moju hlavu a držal ma pritlačenú na stene. Svoju prilbu zasunul do obleku a pozeral sa na mňa. Svoj pohľad priamo upieral do mojich očí.
Môj dych sa začal stupňovať, nezvládala som takýto stres a úzky priestor. Ďalej som bola vynervovaná z jeho pohľadu. Musela som niečo vymyslieť.

„Tak čo vymyslíš teraz?“ povrchne sa usmieval a dával najavo víťazstvo.

V tom momente som musela konať. Jemné som otvorila ústa, ale neustále som sa mu pozerala do očí, približovala som sa hlavou a začala ho bozkávať. On sa zo začiatku nebránil. Zrazu sa odomňa odtrhol. Jeho pohľad bol vystrašený. Hneď ako sa spamätal vrazil mi obrovskú facku. Bola tak silná ,že jeho kovový oblek mi rozrazil nielen obočie ale aj čelo.

„Čo si myslíš že robíš?! Máš sotva 18!“

„Hovorím, že nemáte ani poňatia čím som si prešla.“ ťažko som dýchala a povedala pomaly a zreteľne slovo po slove. „Ale teraz som  našla tvoju slabinu“ škodolibo som sa usmiala.

Pohľady sme oba upreli na ruku ktorou mi dal facku. Následne som ho kopla a zneviditelnila sa. Chystala som sa na útek a nejakým spôsobom sa snažila otvoriť dvere. No on sa po chvíli spamätal a vrazil mi ranu do chrbta. Ta ma položila a ďalej som už videla iba tmu.