In good faith

He

×17. februára, 00:03×

Milý denníček,

Dnes, teda, vlastne už včera, prepáč mi ten omyl môj drahý, sa stala ešte ďalšia vec. Vlastne ich bolo viac, ach, prečo nemôže byť konečne raz niečo jednoduché?

Tak teda počúvaj, milý môj priateľ.

Skončila som v práci, to bolo šesť hodín večer.

Prišla som domov, dala som si sprchu a okolo pol ôsmej som sa stretla s Michaelom.

Nálada medzi nami bola spočiatku veľmi napätá, ale porozprávali sme sa a ja som si už stihla vymyslieť lož, ktorú som mu povedala a on jej uveril.

A tak sme teda sedeli, fajčili a ja som mala hlavu položenú na jeho ľavom ramene.

Okolo lavičky, na ktorej sme sedeli sem-tam prešiel nejaký človek, alebo skupinka ľudí. Za plotom parku jazdili autá, a keďže bola už dávno tma, nebolo vidno škodlivé splodiny, ktoré produkovali.

Boli to len objekty nejasných farieb, s osvetlením vpredu a purpurovou šmuhou vzadu. S pasažiermi ponáhľajúcimi sa domov z práce, alebo proste niekam preč.

Pradenie ich motorov ako jediné prerušovalo to pokojné ticho medzi nami dvoma a vlastne aj v celom parku.

Michael potiahol posledný krát z cigarety, odhodil ju na zem pred nami a chytil ma za pás.

Nechápem prečo, bolo to ako dostať ranu paralyzérom. Celé telo, každý jeden sval sa mi prudko napol.

Zrazu som pocítila strach, akoby sa malo stať niečo zlé. Nie že malo, cítila som, že niečo zlé sa stane. V ten moment sa niečo zlé stane. Neviem čo, ale niečo sa stane.

"April?" Oslovil ma znepokojene.

"Si v poriadku, láska?"

Cítim, že prikyvujem, aj keď jeho slová znejú ako z iného sveta. Akoby hovoril z veľkej diaľky.
Vnímam ich, ale zároveň idú mimo mňa. Nedokážem ich zachytiť, sypú sa cez moju hlavu ako piesok.

"... trasieš," sotva zachytávam jediné slovo z toho, čo hovorí.

Ako v hmle prikazujem svojej hlave, aby mi pozrela na ruky.

Potom to prikazujem očiam, sotva ma poslúchajú.

Napokon to urobia.

Cigareta, ktorú som donedávna držala medzi ukazovákom a prostredníkom svojej pravej ruky, sa práve kotúľa po prašnej zemi.

Ruky i prsty sa mi celé trasú.

Prikazujem im, aby prestali, ale nepočúvajú ma.

Zodvíham pohľad a vidím pred sebou JEHO.

Čupí predo mnou, usmieva sa, oči mu svietia rovnako ako v ten deň.

Ruky, jeho slizké ruky a dlhočizného prsty sa ku mne naťahujú jak chápadlá, chcú sa mi dostať na telo, pod tričko, na moju kožu.

Cítim ich.

Odrážam ich, rukami zúfalo metám všade okolo seba.

Ani si neuvedomujem, že strachom kričím.

Nedá sa mu utiecť, je všade, všade úplne okolo mňa. Chcem preč, preč, preč.

Nechcem, aby tu bol.

Chcem sa schovať.

Objímam si kolená a tvár si vtláčam medzi ne.

×××

"April!" Počujem Michaelov hlas.

Zodvihnem pohľad.

"Kam sa len podel? On?" Nechápem to.

Michael rýchlo dýcha a v očiach má obrovské obavy.

Cítim čosi mokré na svojej hrudi.

Pozriem dole a v šoku zisťujem, že na tričku mám obrovský mokrý fľak.

Zodvihnem ruku k svojej tvári.

"Prečo sa tak trasie?" Nechápem.

Na lícach mám slzy. Utieram ich do rukáva svojej mikiny.

Čo sa to, dopekla, stalo?