Todoroki pov.
Zobudil som sa, keď bolo niečo okolo štvrť na osem. Áno ja viem. Nespal som nijak dlho. Šiel som spáchať rannú hygienu a najesť sa. "Dobré ráno. Čo tak zavčasu?" "Ou, dobré ráno Touya. Ale nič. Len.. proste som sa zobudil tak skoro," "Ideš niekam? Lebo mi to na teba nesedí," "To nie je tvoja vec," "O môj bože, náš malý braček ide na rande! Priznaj sa! S kým ideš?" "Nejdem na rande ty Bakajaro," Prevrátil som očami a dal som Toasty do toastovača.
Do kuchyne sa dovalil Natsuo a s popranim dobrého rána sa posadil za pult na pultovu stoličku. "Natsuo?" "No?" "Ideš niekam aj ty?" "Ja? Nie. Prečo a kam by som mal?" "Lebo tento lúzer niekam ide a nechce mi povedať kam," "Tak ho nechaj." Nenávidím keď ma volajú Lúzrom. Ešte aj IQ testy ukazujú, že som inteligentnejší ako oni. Toasty som si dal na tanier, natrel ich džemom a nalial som si džús do pohára. Sadol som si s tým za stôl, skontroloval správy a všetky notifikácie a popri tom som jedol. "Dobrú chuť," "Mhm, diky Natsuo," "Jasné, neďakuj," Povedal a zasmial sa. "Čo je tu vtipné?" "Ty," "Eeem, nechápem?" "Proste ty. Nič viac ti k tomu nepoviem," "Um.. okej?" Nadvihol som obočie a ďalej sa venoval telefónu.
Po raňajkách som vošiel do obývačky a zarazil som sa nad pár vecami. Prvá bola, že naša rodinná fotografia bola preč, druhá bola, že televízor bol zapnutý a tá tretia bola, že celá obývačka bola hore nohami. "Em, chalani?!" "No?!" "Čo sa tu pre boha stalo?!" "Čakaj, hneď sme tam!" Odpovedali a dobehli ku mne. Obaja stáli vo dverách a pozerali. "Pre-" "Boha," Začal Natsuo a dopovedal Touya. "To čo... Tu bomba spadla?" "Neviem, ale musíme to upratať," Navrhol som a obaja na mňa pozreli. "Ty vážne... Kde je tá fotografia zo steny?" "Neviem. Ja jediné čo chcem je mať to čo najskôr z krku a ísť," "Chápem. Tak sa choď pripraviť a my to urobíme. Že Touya?" "So mnou nerátaj," "Jasné. Zabudol som, že tebe neporiadok nevadí."
Šiel som si vziať posledné veci do izby a už som sa obúval, keď tu zrazu...
"Kamže kamže mladý pán?" "Do toho ťa nič," "A výcviky budeš ešte dlho flákať?" "Ja o tvoj debilný tréning nestojím. Musím ísť inak prídem neskoro," "Dnes nikam nejdeš," Myslíte si, že ho poslúchnem? Správne. Nie. Aj tak som šiel.
Bol som asi v polovici cesty, keď som sa stretol s Midorijou. "Wow, heh, chcel som prísť po teba keď už si tu," "Hej, to som mal na pláne aj ja," Povedal som pomenej nervózne a zasmial som sa. Taktiež nervózne. "Tak... Asi môžeme ísť," "Jasné."
Prechádzali sme sa asi už aspoň hodinu, keď si Izuku sadol na trávu lúky a pokynul mi, aby som si sadol k nemu. "Vieš, musím sa s tebou porozprávať," "O čom?" "Počúvaj a dozvieš sa," "Fajn, tak hovor," "Ide o to že..." "Že?" "No... Je tu istá osoba čo sa mi páči. Vieš, je to divný pocit, lebo toto som ešte nezažil. A viem, že to nie je len kamarátska láska," "Mhm." Reálne som sa nezmohol na nič iné. Bolo mi blbo. "Myslím si, žeby si vedel, ako pomôcť. Teda... Pokiaľ to vieš.." "Bohužiaľ," Alebo našťastie? Cítil som, ako sa mi do očí hrnú slzy. Snažil som sa ich potlačiť v sebe ale nešlo to. Nie tak ľahko. "Vieš, ono tá osoba je špeciálna a- Todoroki ty plačeš?" "N-nie, som v p-pohode," "Vážne?" "Sakra Izuku čomu nechápeš, keď poviem že som v pohode?!" Zakričal som, no hneď na to som sa stiahol a zakryl som si pusu rukou. "P-prepáč, nemyslel som to tak. Nechcel som zakričať," "V pohode. Ja ťa chápem," Nie, ty to nechápeš Deku. Nechápeš, čo pre mňa znamenáš. Nechápeš ako veľmi ťa mám rád. Nie že rád. Ako veľmi ťa mám rád RÁD! Toto ty nechápeš. Nevieš to pochopiť.
"Todoroki?" "Hm?" "Deje sa niečo?" "Nič," Odpovedal som, keď sme boli na ceste na verejnú vyhliadkovú vežu. "Vážne?" "Pane Bože, naozaj." Nebudem klamať, bol som naštvaný a smutný zároveň. Akože, mám rád riešenie šokom, ale tento šok bol pre mňa až moc. Keby ste vedeli, koľko mi o tej osobe povedal. Keby ste vedeli, ako veľmi to bolelo. A ako to ešte stále bolí.
