Tam kde sa láske nebráni

~DRUHA KAPITOLA~

Midorija Izuku pov.

Všetko sa to začalo keď som sa narodil. Do štyroch rokoch sa mala prejaviť moja výstrednosť. Vždy som mal sen stať sa hrdinom. Ako som postupne rástol, tak som začal chodiť do škôlky, kde som spoznal Bakuga Katsukiho. Stali sa z nás kamaráti (Teda aspoň to som si myslel.) Časom sa začal správať dosť svojsky. Dokonca aj zbil spolužiaka na ihrisku! Začal sa tak správať presne vtedy, keď mal štyri roky, čo znamená, že sa objavila jeho výstrednosť. Bol naozaj silný a nikdy nikto neodišiel bez zranenia až na mňa. To sa však zmenilo keď som šiel svojmu spolužiakovi pomôcť.

"To od teba nebolo pekne Bakugou. On teraz plače!" Pohrozil som mu, na čo som si zaslúžil ránu aj ja. Ostal som ležať na zemi a nepohol som sa. To bola doba kedy som už aj ja mal 4 roky ale moja výstrednosť nikde nebola. Prišla pre mňa moja mama a hneď ako som opustil priestor škôlky, vychŕlil som "Budem sa môcť dnes pozerať na Video od Všemocného?" "A nevidel si ho snáď už tisíc krát?" "Keď mňa to stále baví!" "Ah, tak dobre Izuku."

Prišli sme domov. Mama zapla počítač, na ktorom som mal stiahnuté dané video. Mojím spoločníkom počas sledovania bola postavička Všemocného a miska ryže. "Už zachránil viac ako 200 ľudí a to prešli len dve minúty!" Ozvalo sa z počítača a ja som uprel pohľad na jeho obrazovku."Všetko bude v poriadku," "Lebo som tu ja! On je tak úžasný! Jedného dňa budem ako on!" Takto si to pôvodne moje malé ja myslelo. Až pokým....

"Môžete sa na to vykašľať. Vaše dieťa nemá žiadnu výstrednosť," "Ale to nie, musí nejakú mať," "Je mi to ľúto, ale u ľudí s výstrednosťou sa na malíčku nenájdu žiadne kĺby. Vaše dieťa ich tam má, čo môžete vidieť aj pomocou fotografie z rentgénu. Akú máte výstrednosť vy?" "Ja dokážem pritiahnuť veci k sebe a manžel dokáže mraziť," Povedala mama a pritiahla k sebe moju postavičku Všemocného, ktorá mi spadla. "Urobilo vaše dieťa niečo nezvyčajné?" "Nie," Odpovedala mama a sklopila hlavu.

Doma som sedel za počítačom, pozeral som znova to isté video a popri tom som plakal. "Je tak úžasný. Mami, že budem ako on?" "Prepáč mi to Izuku. Naozaj mi to prepáč," Povedala mama s plačom a objala ma. Nehybne som sedel a slzy mi stekali po tvári ako vodopády. To ale ešte moje malé ja nevedelo čo sa stane.

---
Tu autorka <3
Teraz je to smutnejšie, ale snáď nevadí... Dúfam že sa Vám to páči

Sajonara💛