VEGA // HS

04

OLIVIA:

Po vyslovení otázky, prečo je tu, zostalo na krátku dobu ticho. Zvažovala som, či bol dobrý nápad sa ho to opýtať, keďže bolo očividné, že prišiel len na párty.

„Blbá otázka vlastne, je to párty, kvôli čomu by si tu asi tak bol." trápne som sa zasmiala a nervózne si prehrabla vlasy, ktoré mi padali do očí.

„Vlastne, aj kvôli tomu. Ale niečo ma nútilo premýšľať nad tým, že to je tvoja párty. Chcel som vedieť, či si iná ako navonok ukazuješ. Či si dáš niečo iné, ako je káva s vanilkovým mliekom. Nepýtaj sa, ako to viem, proste to viem," zasmial sa pri mojom pohľade a pokračoval „zaujímalo ma, či robíš aj niečo iné ako len lúštiš krížovky," slabo sa usmial „ale teraz viem, že robíš. Neviem čo to bolo za potrebu zistiť, ale som rád, že som získal nejaké informácie o dievčati, ktoré nevedelo piatu najjasnejšiu hviezdu." neveriacky som sa naňho pozrela, ústa otvorené a oči vysoko pri obočí.

„No prepáč, že nie každý trávi celý čas na wikipédii študovaním jasnosti hviezd. Ja namiesto toho lúštim krížovky." tváriac sa urazeno som si odfrkla a on sa zasmial.

Harry sa zasmial. Ten chlapec sa doteraz iba škeril, alebo trochu usmieval, ale ešte v živote sa nezasmial!

A ja som sa v toľkom úžase opäť opýtala hlúpu otázku, ale bola som pri ňom natoľko uvoľnená, že mi jednoducho vykĺzla z pier: „Prečo sa nesmeješ častejšie, Harry?"

Smiať sa prestal, ale ľahký úsmev mu stále ostal visieť na perách a predtým, ako mi odpovedal, trocha si odpil z pohára: „Neviem, Liv. Mal by som sa?" v očiach mu žiarili iskričky, ktoré som doteraz nikdy nevidela v žiadnych očiach, iba v tých jeho.

Usmiala som sa nad oslovením, ktoré mi dal, aj keď to bolo asi už druhý, alebo tretíkrát za tento večer. Ale až teraz som si všimla, s akou ľahkosťou vyšlo z jeho ružových pier, zanechávajúc jemnosť každého písmena vo vzduchu.

„Určite by si sa mal, sadne ti to viac ako keď sa neusmievaš, Harry. Smej sa častejšie."

Pozrel na mňa a ako som povedala, tak aj urobil a znovu sa usmial, až sa mu v lícach objavili jamky.

Zostali sme v tichu, bez našich slov, aj keď platňa už niekoľkýkrát začala hrať tú istú pesničku. Vstala som a napravila si top s účelom ísť presunúť ihlu v drážkach, ale Harryho hlas ma prerušil:

„Nechaj ju, prosím. Je pekná. Ľahni si a spomaľ, poď sa usadiť." potiahol ma za ruku, chtiac, aby som si späť sadla.

Znovu som sa oprela o čelo postele, ako som sedela na prvýkrát, jeho ruka bola za mojou hlavou.

„Úplne prvýkrát cítim život, lásku v náruči a slnko v očiach, cítim sa bezpečne v rannom svetle, nesieš moje obavy ako nebo zapaľuje požiare."

Slová z piesne sa rinuli spomedzi Harryho pier tak ľahko, ako ešte nič na tomto svete. Stále dookola hral gramofón tú istú pieseň, až som si pomyslela, že od dneška už nebude moja obľúbená. Ale nechcela som sa postaviť a zmeniť ju, nechcela som prekaziť to, čo nám bolo dnes dané.

Sedieť s Harrym na podlahe v, teraz už, ranných hodinách, každý oddelený svojimi myšlienkami, ale nejakým spôsobom aj tak spolu.

Keď som si v kaviarni povedala, že toho chlapca stále nebudem mať rada, nevedela som, že sa toho tak rýchlo vzdám. Ale reálne ma k nemu niečo priťahovalo. Neviem, či to boli tie jeho studienkové oči s iskrami radosti, ktoré mal, alebo tie jeho divé kučery žiadajúce o natočenie malých prstencov na prst, či jeho čerešňové pery prosiace o bozky.

Ktoré by som mu s radosťou dala.

***

Cítila som, nie moc ľahkú, ale ani nie moc silnú, bolesť vystreľujúcu do mojich spánkov, keď som precitla na zimu. Očné viečka sa mi dvíhali ťažšie, ako sa zvykli bežne a toto určite nebola posteľ, na čom som ležala.

Po chvíli uvedomenia, precitnutia a zistenia, že ležím na zemi, som sa odhodlala aspoň posadiť. A naozaj som nemohla byť vo väčšom šoku, keď som zistila, že jediné teplo išlo od tela, ktoré bolo vedľa mňa.

Od Harryho tela.

V tej sekunde sa mi v hlave začali vynárať oblaky spomienok, od začiatku večera, až po konverzáciu s Harrym, stále dookola hrajúci gramofón, mojich myšlienok o ňom a aj toho, ako som nakoniec pomaly zaspala padajúc na Harryho rameno.

A práve on sa teraz, na mňa tými studienkovými očami pozeral, na perách slabý úsmev.

„Zostal si."