14

496 34 7
                                    

Môj stôl sa za posledné dni nezmenil. Všetko bolo na svojom mieste ako som to nechala. Rozložila som si veci na stole, usadila som sa a načerpala som energiu, ktorá tu viala. Niekto nerád chodí do práce ale to nie je môj prípad. Milujem to tu, práca ma baví a hlavne mám kolegov, ktorí sa navzájom podporujú. Je to ojedinelé a výnimočné.

"Tvoj svet mojimi očami"

George Russell mi raz povedal " Kto v Anglicku nepozná F1 ako by ani nežil." V deň som mu odvetila "Tak asi nežijem.", ale až postupom času som si uvedomila akú pravdu som povedala. Tento človek mi otvoril oči, ukázal mi útroby boxov, rodinnú atmosféru, ktorá tam vládne ale aj tie zlé chvíle, ktoré sú toho súčasťou. Celý jeden víkend som strávila u Williams Racing, kde som mala možnosť sledovať čo všetko sa tam deje a hlavne som pozorovala mladého Georga Russella. Vďaka tomuto článku Vám priblížim ako som vnímala jeho svet mojimi očami.

Prsty mi po klávesnici behali samé od seba. Všetky svoje poznatky a momenty som si zapísala do zápisníka, ktorý ležal vedľa môjho notebooku. Cítila som sa ako doma, keď som mohla písať o tom čo ma baví. Pociťovala som radosť, keď som dnes začala písať. Zároveň tam bola vášeň, ktorá mi pri módnych rubrikách chýbala.

Zasekla som sa u myšlienky, pretože som si uvedomila jednu zásadnú vec, ktorá je pre mňa zlomová. Šéfka mi už dávnejšie hovorila, že by som mala písať o jazdcoch častejšie ale vtedy som na to ani len nepomyslela. Chcela som mať týchto troch rýchlo z krku a vrátiť sa k svojej rubrike. Lenže zistenie, že písanie o móde ma nenapĺňa, nepociťujem pri tom radosť ani vášeň ma zarazilo. Tým, že som v priamom dianí a môžem čitateľom približovať ľudí, ktorých poznajú len z televíznych obrazoviek je niečo čo ma napĺňa.

Práve som sa pustila do písania posledného článku, ktorý chcem aby bol fenomenálny. V mojom vnútri však drieme neistota, ktorá napĺňa moje telo. Čo ak sa šéfka rozmyslela a znova ma preradí k módnej rubrike a tieto články zruší? Budem vedieť písať o niečom čo ma viac nebude baviť?

"Sarah volajú ťa na recepciu." kolegyňa, ktorá má stôl vedľa mňa mi prerušila tok myšlienok, ktoré mi v hlave vírili. Prinútilo am to zamyslieť sa na tým či som si niečo objednávala do práce ale istá som si nebola. Prešla som k výťahu, ktorý ma zviezol o šesť poschodí nižšie a išla som k recepcií.

"Ahoj Clara vraj si ma volala." usmejem sa na vysokú blondínu, ktorá mi úsmev opätuje. Poznáme sa od prvého dňa čo som sem nastúpila, je veľmi milá a priateľská i keď má tiež svoje muchy a dni, kedy sa jej radšej vyhýbam.

"Áno Sarah toto som priniesol jeden pekný, mladý pohľadný chalan. Bol mi známy ale nevedela som si spomenúť odkiaľ. No predovšetkým nechal ti tu aj obálku s odkazom." ako to hovorila tak sa zohla dole pričom vytiahla nádherné kvety, ku ktorým položila obálku s mojím menom. Kvety boli živé, farebné a nezvyčajné. Zväčša niekto posielam ruže ale toto boli pivonky.

Kyticu som zobrala do rúk, nahla som sa ku kvetom, ktoré voňali božsky. Nechala som sa chvíľu unášať vôňou, ktorá ma akýmsi spôsobom upokojovala.

"Vyzeral byť trocha nervózny tak ho dlho nenechaj čakať. Určite sa mu ozvi."

"Vďaka Clara."

Rozlúčila som sa s ňou a spolu s kyticou a obálkou som išla naspäť k môjmu stolu. V našej malej kuchynke som našla vázu, do ktorej som ju uložila. Usadila som sa na stoličku, obálku som otvorila a začítala som sa do textu, ktorý bol písaný ručne. Už iba tento fakt mi vytvoril úsmev na perách.

Tvoj svet mojimi očamiWhere stories live. Discover now