12

480 29 6
                                    

Moje celé vnútro bolo pohltené nervozitou, ktorá nebola kvôli dnešnej kvalifikácii ale čo sa má stať po nej. Tešila som sa ale zároveň vo mne planula nervozita a strach z toto čo sa bude diať. Kam by ma mohol vziať? Povedal mi, že uvidím nového George, mám sa práve toho báť? Čo ak jeho pravé "ja" bude psychopat? Možno teraz trochu preháňam ale stále sa obávam toho čo ma čaká.

"Áno George!" z mojich myšlienok ma vytrhli hlasy mechanikov, ktorí sa radovali. George sa v druhej kvalifikácií umiestnil na peknom jedenástom mieste, čo všetkých v tíme potešilo. Radosť v ich očiach bola badateľná. Pohltila ma atmosféra v boxe a začala som sa tešiť s nimi. Tešil ma jeho úspech, ktorý dnes dokázal. Vo vnútri som mala dobrý pocit z celého doterajšieho dňa. Vedľa mňa však stála Carmen, ktorá ma zabíjala pohľadom pretože som sa usmievala od ucha k uchu.

Môj plán bol odísť z boxu čo najskôr. George sa mal každou chvíľou vrátiť a ja som nechcela čeliť ďalším jej hnusným pohľadom. Mala som toho na teraz už dosť. Potrebovala som Líviu a jej rozprávanie. Slúchadlá, ktoré som mala na hlave som uložila na miesto a vytratila som sa z boxov skôr ako by sa on vrátil.

Líviu v dave nebolo ťažké nájsť. Ako jediná mala na sebe oranžové neónové tričko. Bola ako cestár, ktorého vidíte z peknej diaľky. Kráčala som smerom ku nej a pritom som sa vyhýbala ľudom, ktorí sa prechádzali po paddocku ako po ružovej záhrade. Chápem, že si to tu niektorí chodia užiť ale to ich pomalé chodenie ma zabíja. Ja ako rýchlo chodiaci človek sa potrebujem premiestniť z bodu A do bodu B bez problémov a rýchlo, tu to však nejde.

"Lívia svietiš tu medzi ostatnými ako žiarovka." povedala som so smiechom, keď som podišla až ku nej. Na jej tvári bol úsmev, pretože veľa očí bolo práve na nej a ona si tú pozornosť užívala najviac ako sa dalo.

"Nemôžem byť predsa ako všetci ostatní. Chcem vyniknúť za každej situácie. Ty sa mi pochváľ ako dnes bolo v boxoch s Carmen?" ukazovákom mi jemne štuchla do ramena.

"Úplne si ma zamilovala, sme najlepšie kamarátky, ktoré dnes pôjdu na večeru a dajú si vínko." irónia zo mňa sršala jedna radosť. Musela vedieť, že to nedopadlo dobre ale predsa sa spýtala len aby som sa o tom rozhovorila ja. Ona dobre vie, že mi v tomto lezie na nervy ale predsa sa vždy spýta totálne hlúpu a naničhodnú otázku.

"No pŕŕ akože ja som tvoja najlepšia kamarátka tak nech tá krava zaradí spiatočku." pravá ruka mi vystrelila k čelu, do ktorého som sa sama buchla. Lívia mi niekedy pripomína blondínu, ktorá nepochopí irónií. Škoda len, že jej nemôžem povedať, že je ako blondína pretože je čiernovláska, ale má momenty kedy sa správa ako blondína.

"Lívia to bola irónia, ktorú museli počuť aj na druhom konci mesta. Navždy budeš moja otravná kamarátka, ktorá mi polezie na nervy do konca môjho života, neboj nevymením ťa." upokojila som ju slovami, ktoré jej vytvorili úškrn na tvári.

"Ja som to vedela, len som to na teba hrala."

*Jasné vieš komu hovor.* v hlave som si premlela tieto slová, pretože ak by som ich povedala nahlas utrpela by som ujmu na zdraví.

Mávla som nad ňou len rukou, pretože nič iné mi neostávalo. Nemohla som sa k jej poslednej vete vyjadriť, pretože ani jedna moja reakcia by nebola správna. Kričiacu, nadurdenú a ani nahnevanú Líviu tu zažiť nechcem. Ona je ako čakajúca bomba, ktorú nechcem aby niekto nahneval pretože jej hnev by spôsobil veľké škody.

"Sarah kam si odišla? Hľadal som ťa po celom boxe." práve sa postavil vedľa mňa človek, ktorý ma zachránil pred ďalšou konverzáciu s mojou kamoškou.

Tvoj svet mojimi očamiWhere stories live. Discover now