Tvoj svet mojimi očami

6

Na tvári som mala úsmev, ktorý sa tiahol od jedného uchu k druhému. V jeho tvári sa značilo prekvapenie, ktoré ma tešilo viac ako by malo. Nečakal, že by sa so mnou stretol skôr ako by musel, ale osud chcel aby sme sa stretli. Prvé čo som mu šplechla do tváre bolo, že sa mu nepáčili otázky žiadne pozdravenie. Ako som ho videla nedalo mi to nespýtať sa ho. Úprimne ma zaujímalo čo sa mu na otázkach nepáčilo.

"Čo- tu-? Čo tu k sakru robíš? Prenasleduješ ma?" zakoktal sa pri prvej otázke ale pri druhých nabral na hlase, ktorý sa mu zvýšil asi o dve oktávy. Nad jeho zmýšľaním som sa musela zasmiať, pretože neviem odkiaľ ho napadlo, že by som ho ja sledovala. Jediný kontakt, ktorý som ochotná s ním mať je pri rozhovore a tým to hasne. Kde v tej jeho hlavičke pobral, že mám potrebu ho sledovať?

"Nenamýšľaj si." pokrútila som hlavou s úsmevom na perách.

"Vysvetľuj!" rozhodil rukami, bol netrpezlivý. Nevedel čo tu robím a tipujem, že v jeho hlave boli stále myšlienky o tom ako ho prenasledujem.

"Sú závody v Imole nie? Predsa si ich nenechám ujsť, musím ťa tam prísť podporiť." hovorila som vážne, ale moje vnútro sa smialo. Ak by som mohla tak by som sa začala smiať na celú halu.

"Ty nie si normálna..si duševne chorá osoba!" už sa staval, že pôjde preč keď som ho chytila za predlaktie a zasmiala som sa.

"Ty duševná chorá osoba sadni si naspäť. Idem robiť rozhovor s Landom, nemám v pláne ťa tam podporovať." smiala som sa nad jeho konštatovaním, ktoré by mohlo iné osoby uraziť.

"Počkať takže ma nebudeš podporovať?" znel urazene. Pustila som jeho ruku, pretože som vedela, že ostane a nikam neodíde.

"A vraj ja som duševne chorá osoba." zamrmlala som si popod nos načo sa na mňa on zamračil. Ruky som dala do obranného gesta, boli to predsa jeho slová nie moje.

"Nie nebudem ťa podporovať idem tam urobiť len rozhovor. To že už tam ostanem na závody je moja dobrá vôľa." vysvetlím mu v skratke. Na jeho tvári bolo znateľné, že sa urazil po mojej odpovedi. Pravdepodobne ho zarazilo, ako otvorene s ním rozprávam. Predsa by som mu neklamala nie?

"Počkať...ty nie si fanúšik formuly?" znel prekvapene, znovu sa usadil na stoličku vedľa mňa a pozoroval moju tvár. Neviem čo chcel z nej vyčítať.

"Nie, nie som fanúšik. Ak chceš vedieť pravdu, do rozhovoru s Lewisom som ani nevedela, že existujete." povedala som mu po pravde. Jeho výraz v tváre sa zmenil z prekvapeného na šokovaný.

"Si ty vôbec Angličanka? Kto v Anglicku nepozná formulu ako by ani nežil."

"Tak asi nežijem."

---------------------------------------

V lietadle sme našťastie vedľa seba nesedeli. V kľude som si mohla vychutnávať pokojný let, počas, ktorého mi žiadne dieťa nekričalo do ucha, nikto mi nebúchal do sedačky zozadu a žiaden človek sa ma nepýtal nezmyselné otázky.

Let trval pár hodín, ktoré utiekli veľmi rýchlo. Na letisku som čakala na kufor, ktorý neprichádzal. Začínala som byť nervózna a pravou nohou som si začala podupkávať. Na moje ramená dopadla dlhá ruka, srdce mi v ten okamžik začalo biť rýchlo, hlavu som otočila na osobu vedľa mňa a razom som sa upokojila. Sebavedomý úškrn toho človeka ma neprekvapoval, skôr ma prekvapila jeho ruka okolo mojich ramien.

"Počuj premýšľal som - "

"Nebolelo ťa to?" skočila som mu do reči, načo sa zamračil a ja som mu venovala úsmev. Viem, že by som sa takto nemala rozprávať s vlastne cudzím chlapom, ale pri ňom mi tie slová išli z úst automaticky.