Konečne boli Vianoce, sviatok, na ktorý som sa tešila snáď celý rok a mne sa chcelo umrieť. Bolela ma hlava, strašne ma bolela zo všetkého toho alkoholu a neskôr aj rozmýšľania. Po tom bozku som jednoducho nemohla zaspať. Stále som musela myslieť na to, aké má zámery. Možno žiadne a možno ho k tomu dohnal alkohol, ale zdal sa mi dosť triezvy, keď mi želal veselé Vianoce, a potom bez vysvetlenia zmizol vo svojej izbe. Za tých pár hodín, čo som nevedela zaspäť mi prišlo na um pár vysvetlení: za prvé, celá tá vec s naším priateľstvom bola len pasca; mal v pláne ma zviesť a pomstiť sa mi tak za všetky tie roky, čo sme sa hádali. Za druhé, nejako vytušil, že sa mi páči a tým bozkom sa o tom chcel len presvedčiť. A za tretie, páčim sa mu, čo je ale dosť nepravdepodobné.
Nespokojne som zamrnčala a pretočila sa na druhý bok. Nikdy by som nečakala, že budem musieť riešiť problémy s nejakým chalanom. S veľkou väčšinou som sa priatelila a zvyšok sa ma bál. A potom tu bol Potter, moja nemesis. Moja bývalá nemesis. Kedy som sa dostala do bodu, keď už neriešim, ako sa mu efektne pomstiť, ale ako sa k nemu správať potom, čo ma pobozkal? Znova. Poraďte mi niekto, prosím...
Nakoniec som sa nejako vyhrabala z postele, obliekla sa a vyšla z izby. Potter sedel pri krbe, niečo jedol a keď ma uvidel usmial sa. Nervózne som mu ten úsmev opätovala. Rozhodla som sa tváriť, že sa nič nestalo. Možno si pomyslí, že som bola príliš opitá a nič si nepamätám.
„Veselé Vianoce,“ poprial mi a mňa zamrazilo. Nepamätá si, že už mi to raz zaželal?! Možno to nakoniec bol on, kto bol príliš opitý a nič si nepamätá. Och, kiežby, všetko by potom bolo jednoduchšie!
„Veselé Vianoce aj tebe,“ odvetila som. Snažila som sa tváriť, čo najprirodzenejšie. No tak, Alyssa, to zvládneš! Sadla som si oproti nemu.
„Čo si dostala?“ opýtal sa. Zvraštila som čelo.
„Eatonová, veď sú Vianoce, musela si dostať nejaké darčeky!“
„Och!“ hlesla som. Darčeky, no jasné! Úplne som na ne zabudla.
Vyskočila som na rovné nohy a náhlila sa späť do svojej izby. Pri posteli som mala kopu elegantne zabalených darčekov. Vzala som si ten úplne na vrchu. Bol od rodičov. Chystala som sa z neho strhnúť papier, keď som začula: „Hej, Eatonová, to ma tu len tak necháš stáť?!“ Postavila som sa z postele a podišla k dverám, ktoré som nechala otvorené. Potter stál pod schodmi a prosebne na mňa hľadel. Založila som si ruky na hrudi.
„Sľubujem, že nijako nezneužijem situáciu,“ prisľúbil.
„Nemôžem darčeky otvárať pred tebou!“ zvolala som. „Čo ak som dostala nejaké spodné prádlo?“ Potterovi zasvietili oči. Zovrel zábradlie a tváril sa zúfalo.
„Eatonová, prosím,“ zaprosil. Asi som sa už načisto zbláznila! Vytiahla som prútik a sňala kúzlo, ktoré mu bránilo vojsť do izby. Chvatne vybehol po schodoch.
„Ďakujem,“ zamrmlal a vtisol mi bozk na čelo. Tak ma to ohromilo, že som ešte dve minúty nepohnute stála na mieste.
Postupne som otvárala darčeky a Potter sa na mňa vzrušene díval. Asi je zaťažený na darčeky alebo čo. Od rodičov som dostala leštiacu sadu na metly, od Kat pár rubínovo červených náušníc a jahodový šampón, ktorý tak milujem. Od Rose som dostala ako inak knihu, teda vlastne štyri- moje vlastné prvé štyri knihy Nástroje smrteľníkov , od Dom ručne vyrobenú šatku s chrabromilským levom a nejaké spodné prádlo, ale našťastie som ho stihla skryť pred Potterovým zrakom. Na Dom sa dá vždy spoľahnúť. Od Roxanne som dostala súpravu piatich náramkov. Prekvapilo ma, že som dostala darček aj od Marcusa, bol to dres môjho najobľúbenejšieho futbalistu. Bola som z toho taká uveličená, že ma Potter musel pomykať za plece, aby som sa prebrala. Posledný darček bol od starej mamy, čo ma šokovalo. Ešte viac šokovaná som zostala, keď som si uvedomila, že jej darček je ten najväčší. Otvorila som veľkú bielu krabicu a...
„To si robíš srandu!“ vyhŕkla som.
„Čo?“ chcel vedieť Potter. Vytiahla som darček z krabice. Bol to pár smotanovo bielych korčúľ na lad. Na čo mi asi tak v škole budú korčule?! Moja stará mama je vážne psycho! Potter vybuchol do smiechu.
Znechutene som korčule odhodila späť do krabice.
„A takto je to každý rok,“ vzdychla som si. „Vždy mi dá niečo nevhodné a absolútne zbytočné. To si akože myslí, že v škole máme nejaké súkromné klzisko alebo čo?!“
„Kto ti to vlastne dal?“
„Stará mama, kto iný?!“ odvetila som. „Mimochodom, čo si dostal ty?“
„Tak ako zvyčajne, sladkosti, nejaké oblečenie a tak,“ mykol plecami a ponoril ruku do svojho XXL balenia fazuliek každej chuti. Nešlo mi do hlavy, ako to ľudia môžu jesť. Raz som dostala jednu s príchuťou pečene a povracala som sa z nej. Odvtedy sa im zďaleka vyhýbam.
„Ako to robíš, že nech zješ čokoľvek, stále máš skvelú postavu?“ spýtala som sa. Potter na mňa nadvihol obočie.
„Myslíš, že mám skvelú postavu?“ nadhodil. V momente som sa zapýrila. Do pekla, tak som to nemyslela!
„Hm, no ja...“ vytisla som zo seba. Potter sa usmial.
„Upokoj sa, iba som chcel vidieť, ako sa červenáš,“ chlácholil ma, čo zapríčinilo, že som očervenela ešte viac. „Ale aby som odpovedal na tvoju otázku, veľa cvičím. Preto to na mne nevidno.“
Vstala som z postele a začala upratovať všetky tie dotrhané kusy baliaceho papiera. Všetky darčeky som si položila na stôl, až na ten od starej mamy, ten som hodila na dno svojho šatníka. Potter sa na tom dobre bavil.
„Nehádž flintu do sena, Eatonová, možno sa ti na niečo zídu.“
„Hovorí sa „Nehádž flintu do žita“ nie do sena, Potter. A keď už si taký múdry na čo sa mi asi tak zídu na Rokforte?“
Napchal si do úst za hrsť fazuliek a pokrčil plecami. „Neviem, môžeš si ísť zakorčuľovať na jazere,“ zamumlal s plnými ústami, takže som mu skoro nič nerozumela. Mávla som nad ním rukou.
„Och, takmer som zabudol!“ plesol si rukou po čele. Odložil fazuľky a z vačku vybral niečo malé ledabolo zabalené v baliacom papieri.
„To je pre teba,“ povedal a podával mi to.
Ani som sa nepohla. Vyjavene som sa dívala na tú drobnosť v jeho rukách. Nemohla som tomu uveriť, Potter mi kúpil darček?! Tento svet sa vážne musel zblázniť! Bolo to malé a ja už som mala skúsenosť s takýmito darčekmi- čím menšie, tým drahšie. Potter prevrátil oči v stĺp. Postavil sa a vtisol mi darček do ruky.
„Ty- ty si mi kúpil vianočný darček?“ dostala som zo seba.
„Ber to skôr ako potvrdenie nášho priateľstva,“ mrdol plecami. „Dnes nám totiž končí skúšobná doba.“ Nebola som schopná slova, proste som tam len stála a civela naňho akoby spadol z Marsu.
„Tak už to otvoríš alebo tu budeme stáť do večera?“
„Ou, jasné.“ Odtrhla som od neho pohľad a opatrne darček odbalila. Pod vrstvou papiera sa ukrývala drobná škatuľka. Otvorila som ju a vnútri ležala jednoduchá, strieborná retiazka s príveskom s malým A.
„Potter...“ vydýchla som.
„Ak sa ti nepáči, tak nevadí-“ Ani nestihol dopovedať, pretože som sa mu hodila okolo krku.
„Je nádherná,“ zašepkala som. Cítila som, že sa usmieva.
„Tak to som rád,“ odvetil. Pustila som ho a podala mu retiazku, aby mi ju zapol na krk.
Sedeli sme pri chrabromilskom stole a obedovali, keď za nami prišla McGonagallová.
„Prepáčte, že vás ruším, ale mám pre vás prácu, pán Potter,“ začala. „Hagrid potrebuje pomoc s tryskochvostými škrotmi a osobne si vás vyžiadal.“
Potter súhlasne prikývol. „Jasné, rád mu pomôžem. O koľkej?“
„Najlepšie hneď poobede,“ odvetila profesorka. Potter prikývol, že rozumie a McGonagallová nás nechala v pokoji dojesť obed.
Vo Vstupnej hale sme sa rozdelili. Potter sa ponáhľal pomôcť Hagridovi a ja som sa tak, aby ma nevidel, prešmykla dole schodmi, do kuchyne. Kuchyňu som našla nezvyčajne tichú. Škriatkovia nepostávali pri pultoch, ale odišli niekam preč, zrejme na prestávku. Za stolom, pri ktorom som zvykla sedieť s Potterom som našla len Lailu a Jess. Presne dvoch škriatkov, ktorých som potrebovala.
„Ospravedlňujem sa, že vás ruším, keď máte prestávku,“ ospravedlnila som sa, „ale chcela by som Potterovi pripraviť jeho obľúbenú čokoládovú tortu. Pomôžete mi?“ Ani jedna z nich neváhala pomôcť mi.
Neuvedomila som si, že príprava obyčajnej torty môže byť celkom náročná. A to aj vtedy, keď máte za pomocníkov dvoch domácich škriatkov. Nakoniec sa nám to ale podarilo bez toho, aby sme niečo zničili, pokazili alebo pripiekli. Vydarila sa nám dokonale a nakoniec som na ňu ešte bielou polevou napísala: „Veselé Vianoce, Potter.“ Bola to chabá odmena za tú retiazku, čo mi dal, ale aspoň to zmierni moje výčitky.
„Myslíte, že sa mu bude páčiť?“ spýtala som sa Jess a Laily, keď bola torta už celkom hotová.
„Určite áno, slečna Alyssa,“ uisťovala ma Laila.
„Pánu Potterovi sa bude páčiť všetko, čo dostane od slečny,“ ubezpečovala ma zase Jess. Usmiala som sa na naše dielo a uverila im.
Tortu som položila na stôl v našej spoločenskej miestnosti, uvelebila sa do kresla a čakala kým sa Potter vráti. Lenže prešli vyše tri hodiny a on sa stále nevracal. Vonku sa už začínalo stmievať a sviečky na stromčeku sa pomaly zažali. Bolo to krásne, no aj tak som celý čas tŕpla, aby sa stromček náhodou nevznietil. Počkala som ešte pol hodinu, a potom som to vzdala. Tortu som mu nechala na stole a odišla do svojej izby.
Otvorila som si tam okno, aby sa trochu vyvetral vzduch. Vonku bolo mrazivo, no ani to mi nezabránilo, aby som sa vyklonila z okna. Pozrela som sa smerom k Hagridovej chatrči, ale ani stopy po Hagridovi, ani Potterovi. Kĺzala som pohľadom po celom snehom pokrytom areály až mi zrak padol na zamrznuté jazero. Vybavili sa mi Potterove slová z dnešného ráno. Pozrela som sa smerom ku skrini, kde na dne ležali nové korčule. Dostala som šialený nápad.
Toto bola vážne tá najšialenejšia vec, aká ma kedy napadla, pomyslela som si, keď som sedela na kmeni a obúvala si korčule. Potter sa stále nevracal a ja som sa nemienila nudiť. Schmatla som korčule aj všetky teplé veci a vybehla sa von. Dokým som vyšla bolo už poriadne tma a to nemohlo byť viac ako päť hodín. Areál bol ľudoprázdny, až to pôsobilo trochu strašidelne. Väčšinou večer vidieť hrejivé svetlo vychádzajúce z Hagridovej chatrče. Ale dnes bola tma. Ktovie kam tí dvaja šli.
Obula som si korčule a postavila sa. Bod pre mňa, že som sa nestrepala hneď na úvod. Pomaly, opatrne som položila nohu na zľadovatenú hladinu jazera. Ďalší bod pre mňa. Na korčuliach, či už normálnych alebo na ľad, som nestála od dvanástich, takže je pre mňa zázrakom každý jeden krok, ktorý urobím bez toho, aby som tresla na zadok. Urobila som pár váhavých pohybov nohami. Wow, tak sa zdá, že som to ešte úplne nezabudla. Začala som normálne korčuľovať a celkom sa mi to zapáčilo. Bolo to také oslobodzujúce. Zatvorila som oči a... to som nemala robiť. Zamotali sa mi nohy, zaspätkovala som a zrútila sa na kryštálovo čistý ľad.
Znova som sa postavila na nohy a vtedy som začula praskot. Na ľade sa začali objavovať praskliny, ktoré sa pomaly plazili k miestu, kde som ako primrznutá stála. Ľad pod mojimi nohami sa preboril a ja som prepadla do ľadovej vody.