Chata Gilbertovcov.
S úsmevom som hľadela na drevenú stavbu týčiacu sa predo mnou. Od okien sa jej odrážali posledné lúče zapadajúceho slnka a ja som myslela len na to, aké skvelé je byť po takom dlhom čase opäť tu.
Ako deti sme sme chodievali každé leto. Teraz už máme po vysokej a vysnívanú kariéru ešte len pred sebou. Je neuveriteľné ako rýchlo sa veci menia.
Pokrútila som hlavou nad všetkými veselými spomienkami, ktoré sme tu za celé tie roky nazbierali a otvorila som kufor Stefanovho auta. S Elenou si vzali svoje batožiny dnu a ja už som sa naťahovala po tú svoju, keď mi ju ktosi vzal rovno spred nosa. Zamračene som zdvihla pohľad a musela som sa veľmi ovládať, aby som po ňom nezačala kričať.
„Ahoj, kráska!" do uší sa mi zavŕtal ten jeho britský prízvuk.
Vôbec som sa neobťažovala s pozdravom: „Čo tu ten, došľaka, robí?" zakričala som smerom k Damonovi, ktorý práve pomáhal Bonnie s vecami. Len na mňa drzo žmurkol a so smiechom odkráčal preč. So stiahnutým obočím som sa obrátila späť k Enzovi. „Veci si viem odniesť aj sama." pokúsila som sa mu vziať svoj kufor, ale on ho odtiahol ešte ďalej z môjho dosahu.
„Nie, tak rýchlo," zavrtel mi nesúhlasne prstom pred tvárou, „Pravý džentlmen vždy dáme s batožinou pomôže." vyhlásil detinsky.
Prevrátila som nad tým očami: „Som upír s nadľudskou silou. Myslím si, že jeden kufor--."
„V tvojom prípade jeden obrovský kufor." skočil mi s úškrnom do reči a pochybovačne si ho prezrel, akoby sa mal z neho, čo chvíľa vyvaliť celý môj šatník.
Škaredo som naňho pozrela, no radšej som si zahryzla do jazyka.
Tak toto budem musieť znášať po celý víkend... Nadmieru koketného Brita aj s jeho trápny britským humorom. Skvelé.
***
No ako sa ukázalo väčším problémom ako Enzo boli bratia Salvatorovci aj s ich polovičkami. Človeka veľmi rýchlo prejde dobrá nálada, keď musí byť niekoľko hodín zatvorený bok po boku s prehnane zamilovaným párikom. A byť nezadaný v takejto spoločnosti nás s Enzom neraz nútilo pred nimi ujsť...
„Drink. Vonku. Na streche." Navrhol Enzo v jeden takýto večer.
„Áno, prosím!" prihlásila som sa ako v škole a nasledovala ho.
***
„Tí štyria sú neuveriteľní!" frflala som, zatiaľ čo mi Enzo podával fľašu bourbonu, ktorú sme potiahli zdola.
„Nie," nesúhlasil so mnou, prekvapene som naňho pozrela. „Sú len zamilovaní." povedal jednoducho. Nevedela som si pomôcť a zagúľala som očami.
„Aj ja som už bola zamilovaná, ale takto som sa nesprávala." protirečila som mu.
„Uznávam, že na nás zabudli brať trochu ohľad," pery sa mu zvnili do úsmevu.
„Trochu??" neubránila som sa poznámke, ale taktiež ma to pobavilo.
Enzo sa usmial ešte väčšmi až odhalil biele zuby. „Ale toto je iné." pokrútil hlavou a zahľadel sa na čierno-čiernu oblohu. „Iný druh lásky. Nie prvá, kedy sa ešte len hľadáš a nepoznáš hĺbku skutočných citov."
Matt, prebehlo mi hlavou skôr ako som sa stihla nad jeho slovami zamyslieť.
„Ani druhá, kedy si sa to naučila a navyše pocítila, čo je to skutočná bolesť ju stratiť."
Tyler, vravela som si, no tentokrát tú myšlienku prekričala iná: Keby mi bol Tyler naďalej oddaný, nikdy by ti neublížil. Nedovolil by som to...
Zadržala som dych.
„Nie, toto je láska, ktorá ťa úplne pohltí. Je vášnivá..."
Neobracaj sa ku mne chrbtom!
Mala som sa k tebe obrátiť chrbtom už dávno!...
„Nepredvídateľná..."
Prejavil som láskavoť, odpustenie, ľútosť. Kvôli tebe, Caroline. Len kvôli tebe...
„A možno aj trochu nebezpečná, ale nikdy nepoľaví."
On je tvojou prvou láskou, ja plánujem byť tou poslednou. Akokoľvek dlho to potrvá...
„Toto je epická láska, Caroline. A oni majú to šťastie, že ju v sebe našli."
Zostalo mi akosi nevoľno. Prudko som sa postavila, akoby vzduch nado mnou mal byť o čosi hustejší.
„Vieš dobre o čom hovorím, však?" bola to iba rečnícka otázka. Enzo naďalej posedával, ani len ku mne nezdvihol zrak. Opäť som si k nemu prisadla.
„Nie, ja... Nemyslím, že to bola láska." zamračila som sa.
„Ale aj napriek tomu si si pri mojich slovách spomenula práve naňho." Enzo mi tentokrát venoval vševediaci úsmev. „Nikdy na takého človeka nezabudneš, ani keď ho jedného dňa stratíš..." za tými slovami sa skrývalo viac ako len myšlienka, bola to skúsenosť.
Hľadela som naňho mlčky. Nikdy som ho nepočula rozprávať s toľkou nehou, možno až na moment, keď: „Maggie." vykĺzlo mi z úst, pri spomienke na ženu, ktorú mi kedysi spomínal.
Enzo sa na mňa na okamih pozrel, v očiach sa mu miešalo šťastie so smútkom. „Či nás s Maggie spájalo niečo podobné, to ti neviem povedať. Delili nás mreže, pomyselné i skutočné, ktoré mi nedovolili to zistiť. Ale rád si nahováram, že to bola práve ona..." hľadel pri tom na hviezdy, akoby mu ju stelesňovali.
„Ale čo práva láska?" nedalo mi sa nespýtať, „Ak existuje láska, ktorú opisuješ, je potom vôbec možné milovať niekoho ďalšieho? Milovať ho rovnako ako toho predtým?"
„Neverím v pravú lásku, Caroline." odpoveďou ma zaskočil, „Je to definícia niečoho, čo zažiješ len raz za život a ak to stratíš, si odkázaný na večnú samotu. Nestratil by pre teba potom život zmysel?" tentokrát sa mi zahľadel do očí, v tých jeho to doslova iskrilo, „Ja si však myslím, že ak máš oči aj myseľ otvorené, epickú lásku môžeš postretnúť viac ako raz. Samozrejme, že to nebude rovnaké, to nebýva nikdy. Ale ak máš to šťastie, že spoznáš niekoho, kto ti toho druhého nevytlačí zo srdca, ale naopak bude s ním koexistovať bok po boku. Potom taký život len tak nestratí zmysel, nemyslíš?" čakal na odpoveď, no keď videl môj rozčarovaný výraz, len sa usmial a zvolal do tmy: „Kašlať pravú osudovú lásku! Po tomto človek skutočne túži!"
Vtom mi naskákali zimomriavky a zachvátil ma smiech. Nie pobavený, ale oslobodzujúci smiech. Všetko čo vravel malo hlavu aj pätu, visela som na každom jeho slove.
No Enzo si to vysvetlil inak. Náhle skrotil svojho odhodlaného ducha a prehodil mi cez plecia svoju koženú bundu: „Začína byť chladno. Poď, pôjdeme dnu."
***
„Ťažká noc?" spýtal sa ma s úškrnom Damon, keď som sa ráno konečne dotackala do kuchyne. Veľa som nepila, no aj tak som mala dnes pocit, akoby ma prešiel vlak. Naliala som si kávu a úspešne som ho ignorovala.
„Nechaj ju, Damon." ozval sa Stefan. Vďačne som sa naňho usmiala, čo som však vzápätí oľutovala, „Nie každý vie piť." nahnevane som po ňom hodila utierku, ktorá ležala na kuchynskej linke. So smiechom ju zachytil.
„Dobré ráno, Care." objala ma zozadu Elena.
„Skôr dobré poobedie." dodala ihneď sarkasticky Bonnie a prisadla si k Damonovi.
„Už len čakám, kedy sa objaví Enzo a dokončí túto hromadnú šikanu." rozladene som si odpila z kávy.
„Toho nečakaj. Šiel do mesta, takže si budeš musieť počkať." vysvetlil mi Damon, zatiaľ čo sa s nie veľkou chuťou prehrabával v tanieri.
Len som prikývla a opäť som si pritiahla šálku k ústam, aby som zakryla sklamanie...
***
Podvečerné slnko ma hrialo na unavenej pokožke. Stála som na móle na penovej podložke a cvičila jógu. Bol to pre mňa najspoľahlivejší životabudič...
Z polohy vysokého polmesiaca som sa presunula do polohy psa, v ktorej som zotrvala zopár sekúnd až pokým ma nevyrušil dobre známy hlas.
„Táto poloha je veľmi zaujímavá, akože sa volá?" doslova som cítila ako mi Enzo zíza na zadok.
„Mohol by si s tým prestať?" zmenila som pozíciu, ale aj tak som cítila ako mi naďalej stojí za chrbtom. Bez slova som sa postavila a zrolovala penovú podložku. Chystala som sa prejsť okolo neho, ale zastal mi cestu. Chcela som ho obísť, ale nedovolil mi to.
„O čo ti ide?" založila som si nahnevane ruku v bok. „A vôbec... Kde si bol celý deň?" spýtala som sa s miernymi výčitkami.
Na okamih som ho tým zaskočila. V prvom momente uhol pred mojím skúmavým pohľadom, no skôr ako som stihla čokoľvek spozorovať, ocitol sa predo mnou úplne nový človek...
„Nebodaj som ti chýbal?" nadvihol samoľúbo obočie a podišiel bližšie, takmer sa nám dotýkali špičky topánok, „Tak je to, všakže?" naklonil sa ku mne s drzím úsmevom na perách. „Stačí povedať." prezrel si ma lačne od hlavy po päty a žmurkol na mňa.
Nahnevane som od neho ustúpila. Po človeku, s ktorým som sa večer rozprávala, akoby sa zo dňa na deň zľahla zem. Zostalo po ňom len toto narcistické...niečo.
„Niekedy sa vieš správať ako totálny idiot." prekvapene otvoril ústa, no nič nepovedal. Len som sklamane pokrútila hlavou a prešla popri ňom.
„Caroline!" počula som za sebou.
Neotočila som sa.
Jednoducho som kráčala ďalej.
___________________________________________
Nie je to prvýkrát, čo uverejňujem tento príbeh, no predtým som bola veľmi nespokojná a potreboval prerábku. Tiež som si chcela pár častí nadbehnúť a premyslieť si, čo bude ďalej...
Hádam vo vás vzbudím zvedavosť a budete sa tešiť aj na ďalšie časti. 😊
V tejto aj v nasledujúcej by som sa chcela skrátene venovať prelomovému obdobiu, kedy sa Caroline a Enzo začali zbližovať. Na Klausa si asi ešte chvíľu budete musieť počkať, ale verím, že to bude stáť za to.