O hodinu neskôr sme sa vrátili späť na ples. Niežeby nám „to" trvalo tak dlho, ale dávať sa do pôvodného stavu rozhodne trvalo dlho... dlho, dlho.
Ale tak, už sme zase vyzerali ako predtým a mohli sme sa vrhnúť na poslednú polhodinu na plese. Áno, presne tak, už len polhodinu, ktorú sme strávili na parkete. Nemali sme čo robiť, tak sme tancovali.
Odbila prekrásna deviata hodina a my sme dotancovali. Jednak preto, lebo skončila pieseň, jednak, pretože odbili nádherné dve hodiny od začiatku plesu, takže sme mohli odisť.
Aj sme odišli. Aileen dala vedieť svojej babičke a mohli sme ísť. Taxíkom sme sa doviezli až k nej domov. V jej izbe sme sa prezliekli, Aileen som pyžama, ja do teplákov a trička. Kým som si veci zbalil do ruksaku, Aileen si ľahla do postele a zakryla sa prikrývkou, akoby už išla spať. Skončil som s balením a ruksak položil ku dverám.
„Naozaj musíš odísť?" ozvala sa.
„Vieš, že musím," odpovedal som.
„Môžeš zostať ešte chvíľu."
„Bolo by v poriadku keby sme len sedeli a chvíľu sa rozprávali? Keby som ti výmenou za tvoj čas venoval tento úsmev?" spýtal som sa s úsmevom, ako som si sadol na okraj postele.
„To je v pohode, dokým mi môžeš sľúbiť, že mi nezlomíš moje srdiečko a nenecháš ma samu v lete," odpovedala a smutne sa pousmiala.
„Je mi to ľúto," šepol som.
„Ja viem."
„Zlomím ti svojím odchodom srdce?"
„Nie. Práveže nie," zašepkala a po líci jej skĺzla osamotená slza.
„Tak prečo plačeš?"
Posadila sa a naposledy ma pobozkala. Odtiahla sa odo mňa a zotrela si z líc slzy. Pozrela sa na mňa svojimi neuveriteľne modrými očami. „Plačem, pretože neznášam lúčenie. Lúčenie, za ktorým už nie je opätovné privítanie."
„Chceš, aby som prišiel?"
Pokrútila hlavou. Pousmiala sa. „Iba by mi to zlomilo srdce." Ľahla si a znovu sa zakryla.
Ešte som ju pobozkal na čelo a vstal. Vyložil som si ruksak na chrbát. Posledný pohľad, otvorenie a následné zatvorenie dverí, zbehnutie dolu schodmi, posledné buchnutie vchodových dverí, cesta na stanicu. Všetko som to vnímal vzdialene. Jediné, čo mi behalo po mysli boli Aileenine slová. Zlomilo by jej srdce, keby som prišiel, ale neláme jej srdce, že odchádzam.
Kúpil som si lístok na najbližší vlak do Birminghamu a čakal. Nastúpil som do vlaku a sadol si na jedno z mála voľných miest.
Cesta ma moc nezaujímala. Cestovať som mal niekoľko hodín, tak som sa radšej hrabal vo svojich myšlienkach, ktoré miestami vôbec neboli príjemné. Viem si predstaviť, ako prídem domov a mňa tam budú už čakať rodičia aj Záškodníci, všetci vystresovaní ako Lily Evansová pred koncoročnými skúškami. Ďalšie myšlienky sa týkali Aileen. Už ju nikdy neuvidím. Nechce, aby som ju videl. A ja jej to neberiem. Chápem jej slová a beriem na vedomie, že už ju nestretnem. Nikdy.
Vystúpil som z vlaku a ako bez duše sa potácal domov. Neponáhľal som sa. Čím som totiž bol bližšie k domu, tým som sa viac bál reakcie na môj neočakávaný návrat. Rodičia mi určite vynadajú, že som sa dva týždne neozval a jedinú správu o mne dostali od nejakého dievčaťa menom Lily. A Záškodníci na tom budú rovnako. Ak náhodou nie sú u nás doma, keď sa dozvedia, že som sa vrátil, do hodiny budú pri mne.
Zastal som pred obyčajným jednopodlažným domom na konci Coventry a zaklopal. Dlhú chvíľu sa nič nedialo, no potom sa dvere otvorili a v nich sa objavil môj otec.
„Remus!" vykríkol a stiahol ma do objatia. „Konečne si doma, chlapče." Vtiahol ma do domu a ja som urýchlene hodil ruksak do mojej izby, aby si ho nikto nevšimol.
„Hope! Hope! Remus sa vrátil!" zvolal otec, ako ma ťahal do obývačky.
„Remus!" skríkla i moja mama a objala ma. „Ty si nás ale vyľakal. Vieš, aké sme mali starosti? A potom nám po pár dňoch príde list od nejakej tvojej spolužiačky menom Lily Evansová, že si jej volal a si v poriadku, len si sa takpovediac zabehol. Som tak rada, že sa ti nič nestalo a si v poriadku."
„Mami," zachrčal som v jej tuhom objatí. „Ak ma neprestaneš mliaždiť, už v poriadku nebudem."
Mama ma pustila a pozorne si ma obzrela. „Kde si vôbec bol? Čo sa stalo, že si sa nevracal domov?"
„Ani neviem, čo sa stalo. Po tom, čo som sa zobudil po splne, bol som v úplne cudzom meste celý doráňaný. Nejak sa mi podarilo zavolať Lily, aby vám dala vedieť, pretože som bol medzi muklami."
„Ale si v poriadku, áno?" uistila sa mama.
Prikývol som. „Som síce unavený, ale som v poriadku."
„Choď si ľahnúť. Zajtra to oznámime tvojim priateľom, ktorí sú, mimochodom, u nás."
„Kde?"
„Spia v tvojej izbe, nemali sme ich kde dať, tak dávaj pozor, kam šliapeš," povedala mama.
Chápavo som prikývol. „Aj vy sa vyspite. Dobrú noc."
Rodičia sa na mňa ešte usmiali a odišli do spálne. Ja som však do izby ísť nemohol. Keby som chalanov zobudil, už by som nezaspal a rodičia tiež nie. Jediný problém bol, že som spať vôbec nechcel. Nebol som unavený. Za posledné dva týždne som toho nemal veľa na práci, naspal som viac ako mesiac predtým a navyše som na obed mal ešte aj kávu, takže sa ani nečudujem, že sa mi spať ešte nechce.
Zvalil som sa na gauč, ruky si založil pod hlavu a rozmýšľal. Zas.
Ráno nastalo až príliš rýchlo, aj keď som vôbec nespal. Bol som tak zabraný vo svojich myšlienkach, že ma prebrali až prvé lúče slnka. Pozrel som sa na hodiny na stene. Pol šiestej. Vstal som a šiel do kuchyne. Aj tak by som už nezaspal. Chvíľu som sa hrabal v šuplíkoch a skrinkách, ale keď som žiadnu kávu nenašiel, vzdal som hľadanie a pripravil si čaj.
V tichu som chlípal horúci bylinkový čaj a spomínal, ako sme každé ráno s Aileen sedeli v jej posteli opretí o čelo a pili kávu. Povzdychol som si a prázdnu šálku položil do drezu. Hodiny ukazovali niečo po šiestej.
Šiel som k sebe do izby a všimol si mojich troch priateľov. Sirius spal v posteli a James a Peter spali v spacákoch na zemi. Zdvihol som zo zeme ruksak, ktorý som sem včera večer hodil. Začal som vybaľovať veci a ukladať ich do skrine. Pozastavil som sa pri modrej kravate, ktorá mala rovnakú farbu ako Aileenine šaty včera večer. So všetkou úctou som ju uložil na čestné miesto v mojej skrini.
Nejak som preskackal pomedzi chalanov na zemi a otvoril okno, aby sa tu vyvetral vzduch. Trochu som to však nedomyslel a prievan zabuchol dvere, až som sebou trhol rovnako ako James Potter.
Jeden z mojich priateľov sa zamrvil a otvoril oči. Potom, čo párkrát zažmurkal, zažmúril na mňa a zamrmlal: „Gratulujem, Námesačník, podarilo sa ti zobudiť ma."
„To je dobre," odpovedal som. „Pretože Transfigurácia začína za päť minút."
„Čože?!" vystrelil do sedu a hmatkal okolo seba, aby našiel svoje okuliare.
„Sú napravo od tvojej pravej ruky," navigoval som ho pobavene.
James ich schmatol, nasadil si ich a vstal. Až keď sa lepšie prizrel miestu, kde je, zarazil sa. „Počkať. Počkať, počkať, počkať, počkať..." Pohľad mu zablúdil ku mne a musím povedať, viac prekvapeného Jamesa Pottera som ešte nevidel. „Remus!" vtiahol ma do tuhého objatia, dovolím si poznamenať, drvivejšieho ako toho mojej mamy.
„Áno, som to ja, nemusíš ziapať ako na lesy," odvetil som s úsmevom a odtiahol sa od neho.
„Kedy si sa vrátil domov?"
„Asi dnes alebo možno ešte včera. Niekedy okolo polnoci."
„Prečo si nás nezobudil?"
„Spali ste."
„No a? Ty si sa vrátil, mal si nás zobudiť."
„Už by sme nespali a keby sme nespali my, nespali by ani moji rodičia, takže drž hubu a buď rád, že som späť," uškrnul som sa.
„To je čistá pravda, kamarát. Mimochodom, kde si toľko bol?"
„Ale len tak som sa flákal," odmávol som to. Môj zážitok je na dlhšie rozprávanie. Ak im to samozrejme poviem. „Zobudíme tých dvoch spáčov?"
„Nie. Budú viac prekvapení, keď sa budeme tváriť akože nič."
Súhlasil som s Jamesom a spoločne sme sa vrátili do kuchyne, kde sme pripravili raňajky. O chvíľu potom prišli aj rodičia, tak sme sa usadili a pustili sa do raňajok. Až keď sme už dojedali sa do kuchyne došmatlali Sirius s Peterom. Obaja ešte v pyžamách s rozospatými tvárami.
„Dobré ráno, vospolok," zívol Sirius a sadol si oproti mne. „Rem, mohol by si mi prosím podať chlieb?"
„Nech sa páči," podal som mu ho a snažil sa skryť smiech.
„Ďakujem."
„Ahoj, Námesačník," pípol Peter. „Dlho sme sa nevideli. Kde si bol?"
Až to zobudilo Siriusa dostatočne na to, aby sa zorientoval v čase a priestore. „Rem!" Takmer prevrátil celý stôl, čo ma chcel objať.
„Všimol si si dosť skoro, Tichošľap."
„A kde si bol?"
"Len tak som sa flákal," odvetil som s potuteľným úsmevom.
Posledná kapitola. Síce rozmýšľam, že by som za tým ešte spravila nejakú koncovú bodku, Epilóg, neviem však aký. Najprv to musím napísať a opraviť, až potom to vydám, takže to bude trvať trochu dlhšie.
Majte sa!