Keď Deň stretol Noc {FF Remus Lupin}

2.3 - Remus

Všetko toto bolo prerušené ráznym zaklopaním na dvere. „Aileen, poď. Už ideme!"

Rýchlo som sa od Aileen odtrhol a chvíľu len zmätene žmurkal a obzeral sa okolo seba. Nedokázal som sa pozrieť na ňu. Bál som sa, že sa neudržím a znovu ju pobozkám. Niežeby som nechcel, ale ako som sa od nej odtrhol, vrátil sa aj ten tichý hlások, ktorý ma upozornil, že som ju teraz ohrozil. A ohrozil som aj seba.

„Za chvíľu som tam!" zavolala Aileen k dverám. „Už musím ísť," povedala potichu. „Do obeda budem späť. Ak chceš, môžeš sa osprchovať. Vieš čo? Rob si, čo uznáš za vhodné, ale ak sa rozhodneš odísť, napíš mi, aby som o tom vedela a nerobila si starosti." Potom vstala a odišla.

Zostal som sám so svojimi myšlienkami, ktoré sa mi vôbec nepáčili. Alebo možno sa mi páčili. Páčili sa mi myšlienky na jej sladké a mäkké pery, na jej neskutočne modré oči a zlaté vlasy, ktoré jej v tom krátkom účese-neúčese pasovali a hodili sa jej. Tieto myšlienky sa mi páčili. No potom tu boli myšlienky, ktoré boli znepokojujúcejšie než čokoľvek. Ohrozil som ju. Práve som ohrozil ju aj seba, pretože som sa neudržal a odovzdal sa svojej šialenej túžbe. Šialenej túžbe, ktorá ma spaľuje aj teraz a neviem, ako sa jej zbaviť. Nie je normálne, ako som jej podľahol za taký krátky čas. Nie som pod žiadnym elixírom lásky, Aileen je mukelka, ale i tak som sa jej poddal. A čo je najhoršie? Nechcem tomu zabrániť.

Vstal som a vošiel do malej kúpeľne. Odviazal som zo seba obväzy, vyzliekol si tepláky a opatrne vliezol do sprchy. Pustil som vodu a nechal si nepríjemné myšlienky vyhnať z hlavy studenou vodou.

Moc to nepomohlo, akurát mi potom bola náramná zima. Vypol som vodu a vliezol zo sprchy celý roztrasený. Zo skrinky som vytiahol tmavomodrú osušku a celý sa do nej zabalil, aby som sa aspoň trochu zahrial. Studená sprcha nevyženie neželané myšlienky, skôr mozog od nich odpúta tým, že si takmer privediem nejakú chorobu.

V rýchlosti som sa osušil a znovu si obviazal obväzy, ale už nie všetky, iba tie, ktoré boli potrebné. Teda na bruchu a na pravom predlaktí. Inak boli rany už celkom zhojené. Neboli to až také rany, ktoré by potrebovali veľmi ošetrovať. Umyl som si zuby a dokonca som si aj požičal Aileenin hrebeň. Znovu som si obliekol tepláky, ktoré mi boli len do polovice lýtok a tentoraz som si obliekol aj sveter, ktorý som si chcel obliecť včera.

Vyšiel som z kúpeľne a začal rozmýšľať. Čo idem teraz robiť? Alebo skôr, ako dám rodičom vedieť, že som v pohode? Nemáme doma telefón. Ani u Potterovcov, Pettigrewovcov alebo Blackovcov. Komu teda zavolať? Nemám sovu, aby som mohol poslať list a ani prútik. Musí to byť niekto muklorodený. Niekto, kto má doma telefón...

„Lily." To meno mi vykĺzlo z úst skôr, než som s nad tým zamyslel. Jasné! Lily Evansová je muklorodená! Nebude síce nadšená, že to, čo jej poviem bude musieť napísať Paroháčovi alebo Tichošľapovi, ale pomôže mi.

Opatrne som pootvoril dvere Aileeninej izby a nazrel do chodby. Nikto nikde, všade bolo ticho. Nevidel som však ani telefón. ‚Bude dole,' napadlo mi a už som upaľoval dole schodmi.

Naozaj tam bol. Spolu s telefónnym zoznamom stál na stolíku na chodbe. Pribehl som k nemu a otvoril zoznam. A...B...D...E. Evans... Mám to. Toto by malo byť to číslo.

Bleskovo som ho vytočil a priložil si slúchadlo k uchu. Zvonilo... zvonilo....

„Haló?" ozval sa mužský hlas.

„Dobrý deň. Volám sa Remus Lupin. Je tam Lily Evansová?" spýtal som sa.

„Počkajte, zavolám vám ju," povedal muž. O pár desiatok sekúnd sa ozval jemnejší a povedomejší hlas: „Haló?"

„Ahoj, Lily. Tu je Remus. Remus Lupin,ô predstavil som sa rýchlo.

„Ahoj. Čo sa deje? Prečo voláš?" Znela... ja neviem... napäto?

„Nemám sa ako inak spojiť s ostatnými. Počuj, nemohla by si Jamesovi alebo Siriusovi poslať list, že som v poriadku a nech si nerobia starosti? Si jediná šanca, že sa to k nim dostane, pretože nepozná iný spôsob."

„Prečo im nepošleš sovu rovno ty? Čo sa deje?"

„Nie som doma a nemám po ruke sovu," vysvetlil som.

„A patronusa? Toho môžeš poslať, nie?"

„Nemám prútik, Lily. Chápem, že ti to je proti srsti, ale urob mi tú láskavosť. Nechcem, aby si robili zbytočné starosti."

„Čo sa deje, Rem? Prečo nie si doma a nemáš prútik? A prečo by si o teba mali Potter s Blackom robiť starosti?" pýtala sa Lily.

Vzdychol som. „Lily, prečo mi nemôžeš urobiť len túto jednu láskavosť?"

„Najprv chcem vedieť, prečo by som to mala spraviť. Môžem ti pomôcť aj inak."

Zakňučal som. „Tak dobre. Keď to musíš vedieť, dobre, ale potom to pošleš, nech ti teraz poviem čokoľvek, sľubuješ?"

„Dobre. Hovor," naliehala.

„Som... som vlkolak," povedal som. „A predvčerom som sa pri splne trochu zabehol." Neveselo som sa zasmial. „Trochu. Tak okolo dvesto kilometrov. Som v poriadku, nerob si starosti. Stará sa o mňa jedno muklovské dievča. Tak trochu som sa ráno zobudil v lese za záhradou jej babičky a ona ma nenahlásila na polícii, ale nechala u seba v izbe."

„Ty... si vlkolak?"

„Áno."

„Ako... dlho?"

„Od mala. Keď som nastúpil na Rokfort, už som ním dávno bol."

„Kto všetko o tom vie?"

„Moji rodičia, Dumbledore, Pomfreyová, McGonagallová a Záškodníci. A teraz aj ty. Prosím, nikomu o tom nehovor. A keď napíšeš niekomu zo Záškodníkov, nehovor im, kde som. Iba že som v poriadku a uvidíme sa prvého."

„Dobre. Dobre. Napíšem im. Najlepšie všetkým a možno aj tvojim rodičom."

„Ďakujem, Lils."

„Nie je za čo, Remus."

Zložil som a utiekol späť do Aileennej izby ku všetkým tým myšlienkam. Nemal som síce čo robiť, potulovať po dobe som sa nechcel už len kvôli Aileen.

Majte sa!