Keď Deň stretol Noc {FF Remus Lupin}

4.3 - Remus

O hodinu neskôr sme sa vrátili späť na ples. Niežeby nám „to" trvalo tak dlho, ale dávať sa do pôvodného stavu rozhodne trvalo dlho... dlho, dlho.

Ale tak, už sme zase vyzerali ako predtým a mohli sme sa vrhnúť na poslednú polhodinu na plese. Áno, presne tak, už len polhodinu, ktorú sme strávili na parkete. Nemali sme čo robiť, tak sme tancovali.

Odbila prekrásna deviata hodina a my sme dotancovali. Jednak preto, lebo skončila pieseň, jednak, pretože odbili nádherné dve hodiny od začiatku plesu, takže sme mohli odisť.

Aj sme odišli. Aileen dala vedieť svojej babičke a mohli sme ísť. Taxíkom sme sa doviezli až k nej domov. V jej izbe sme sa prezliekli, Aileen som pyžama, ja do teplákov a trička. Kým som si veci zbalil do ruksaku, Aileen si ľahla do postele a zakryla sa prikrývkou, akoby už išla spať. Skončil som s balením a ruksak položil ku dverám.

„Naozaj musíš odísť?" ozvala sa.

„Vieš, že musím," odpovedal som.

„Môžeš zostať ešte chvíľu."

„Bolo by v poriadku keby sme len sedeli a chvíľu sa rozprávali? Keby som ti výmenou za tvoj čas venoval tento úsmev?" spýtal som sa s úsmevom, ako som si sadol na okraj postele.

„To je v pohode, dokým mi môžeš sľúbiť, že mi nezlomíš moje srdiečko a nenecháš ma samu v lete," odpovedala a smutne sa pousmiala.

„Je mi to ľúto," šepol som.

„Ja viem."

„Zlomím ti svojím odchodom srdce?"

„Nie. Práveže nie," zašepkala a po líci jej skĺzla osamotená slza.

„Tak prečo plačeš?"

Posadila sa a naposledy ma pobozkala. Odtiahla sa odo mňa a zotrela si z líc slzy. Pozrela sa na mňa svojimi neuveriteľne modrými očami. „Plačem, pretože neznášam lúčenie. Lúčenie, za ktorým už nie je opätovné privítanie."

„Chceš, aby som prišiel?"

Pokrútila hlavou. Pousmiala sa. „Iba by mi to zlomilo srdce." Ľahla si a znovu sa zakryla.

Ešte som ju pobozkal na čelo a vstal. Vyložil som si ruksak na chrbát. Posledný pohľad, otvorenie a následné zatvorenie dverí, zbehnutie dolu schodmi, posledné buchnutie vchodových dverí, cesta na stanicu. Všetko som to vnímal vzdialene. Jediné, čo mi behalo po mysli boli Aileenine slová. Zlomilo by jej srdce, keby som prišiel, ale neláme jej srdce, že odchádzam.

Kúpil som si lístok na najbližší vlak do Birminghamu a čakal. Nastúpil som do vlaku a sadol si na jedno z mála voľných miest.

Cesta ma moc nezaujímala. Cestovať som mal niekoľko hodín, tak som sa radšej hrabal vo svojich myšlienkach, ktoré miestami vôbec neboli príjemné. Viem si predstaviť, ako prídem domov a mňa tam budú už čakať rodičia aj Záškodníci, všetci vystresovaní ako Lily Evansová pred koncoročnými skúškami. Ďalšie myšlienky sa týkali Aileen. Už ju nikdy neuvidím. Nechce, aby som ju videl. A ja jej to neberiem. Chápem jej slová a beriem na vedomie, že už ju nestretnem. Nikdy.

Vystúpil som z vlaku a ako bez duše sa potácal domov. Neponáhľal som sa. Čím som totiž bol bližšie k domu, tým som sa viac bál reakcie na môj neočakávaný návrat. Rodičia mi určite vynadajú, že som sa dva týždne neozval a jedinú správu o mne dostali od nejakého dievčaťa menom Lily. A Záškodníci na tom budú rovnako. Ak náhodou nie sú u nás doma, keď sa dozvedia, že som sa vrátil, do hodiny budú pri mne.