Keď Deň stretol Noc {FF Remus Lupin}

3.1 - Aileen

Keby som si túto činnosť mohla vymeniť s upratovačom, vymenila by som bez váhania, aj keby som musela čistiť verejné toalety. Neznášam nákupy a o to viac, keď sú mi nanútené. Vždy, keď si potrebujem niečo kúpiť, idem len za tým a neobzerám si desať ďalších obchodov. Nezabijem tým polku dňa ako moja babička a Monica.

Monica. Ďalšia záležitosť, ktorej by som sa tieto prázdniny radšej vyhla, ale asi mi to nie je dopriate. Moja prehnane afektovaná sesternica, ktorou sa babička pyšní, pretože je, podľa jej slov, pravá anglická dáma. Dobre, možno jej trochu závidím, ako ju má babička v obľube, ale to iba preto, lebo u nej musím tráviť celé prázdniny. Navyše, teraz som si t u nej trochu dokazila, keď som si ostrihala vlasy. Vlasy boli totiž jediné, čo sa na mne babičke páčilo. Boli dlhé a až žiarivo zlaté. Lenže boli aj neuveriteľne ťažké a boli náročné na údržbu.

Ale vráťme sa k mojej milovanej sesterničke. Takmer som schytala infarkt, keď som ju našla u mňa v izbe. Našťastie sa Remus stihol schovať, neviem, ako by som vysvetlila doráňaného chlapca v mojej izbe.

Remus je ďalšia záležitosť, ku ktorej sa moja myseľ stále vracala. Pobozkali sme sa. My sme sa pobozkali. POBOZKALI! Môj prvý bozk patril chlapcovi, veľmi peknému chlapcovi mimochodom, ktorého poznám deň. Jeden jediný deň a už ho bozkávam. Ale musím povedať, nič lepšie som si pod prvým bozkom nepredstavovala. Vlastne som si ani nemyslela, že môj prvý bozk bude tak úžasný. Jeho pery chutili ako káva a ja som sa ich nedokázala nabažiť. Ešte aj teraz cítim túžbu znovu ich bozkávať, zisťovať, či ešte stále chutia po káve.

„Au," zjojkla som a nadskočila, keď ma krajčírka nechtiac pichla špendlíkom do boku. Zároveň som sa aj vrátila do reality.

Za mnou sa ozvalo pohŕdavé odfrknutie. „Tvoje prvé slovo za celý tento výlet je ‚Au'."

Cez zrkadlo som sa pozrela na Monicu. „Nie je mi práve do reči."

„To vidím."

„Čo hovoríš na tie šaty?" spýtala sa ma babička odrazu. Asi si povedala, že keĎ som začala rozprávať a vnímať, odpoviem jej.

„Sú pekné," povedala som. A mala som pravdu. Boli prekrásne. Jednoduché šaty na ramienka so sukňou z padavej látky námorníckej modrej. Nesmierne mi pasovali a hodili sa mi k očiam, čo by musel uznať aj slepý.

„Páčia sa ti?"

Pousmiala som sa. „Áno."

„A čo moje šaty?" vložila sa do rozhovoru moja najmilovanejšia sesternička.

„Tiež sú pekné," zaklamala som. Jej prudérne šaty spred tridsiatich rokov by peknými nenazval ani chlapec, ktorý by jej chcel zložiť kompliment.

„Hotovo," ozvala sa krajčírka a odstúpila odo mňa. „Zajtra to budete mať hotové presne na mieru. Stačí si to len vyzdvihnúť."

Usmiala som sa. „Sú nádherné. Ďakujem."

„Poďakujte svojej babičke, slečna," povedala a odišla niekam dozadu krajčírstva. Asi si zapísať objednávku.

„Tak, teraz pôjdeme ešte do kaderníctva a potom môžeme ísť domov," hovorila babička, kým sa hrabala vo svojej kabelke. Pozrela sa na svoje hodinky na ruke a zhíkla: „Preboha, veď my sme tu už tri hodiny."

Pretočila som očami. „Ani sa nečudujem. Vždy je to nadlho."

„To už aby sme išli domov. Do kaderníctva zájdeme inokedy. Mimochodom, Aileen, našla si si už niekoho, kto s tebou pôjde?"

Než som stihla odpovedať, predbehla ma Monica. „Kto by už len s ňou išiel na charitatívny ples?"

„A kto by chcel ísť s tebou?" opätovala som jej.

„Vieš, ja, na rozdiel od teba, som slušne vychovaná a nemám účes ako šašo."

„Aspoň som úprimná a nie som egoistická, preafektovaná krava, ktorá si myslí, že je najkrajšia na svete," zavrčala som. Potom som sa jemne usmiala a povedala: „A mimochodom, už partnera mám."

„Čože?" Prekvapeným pohľadom ma neprebodávala len Monica, ale aj babička.

„Áno, mám. A ty?"

„Ja... ja ešte nie... nestihla som," koktala. „Ale nájdem si ho."

„Dobre, veľa šťastia. Tí pekní a milí zároveň sú už totiž vypredaní," odvetila som s úsmevom a vyšla za babičkou z obchodu. Prechádzali sme po ulici a ja som obzerala výklady, keď mi jeden udrel do očí. Bola v ňom kravata presne takej farby ako moje šaty. Bol to pánsky obchod s oblekmi a ja som si uvedomila, že Remus nemá v čom ísť.

„Babi? Potrebujem ešte niečo kúpiť. Pokojne choďte domov, ja prídem," povedala som a odbehla za roh skôr, ako ma stihli prehovoriť. Mala som pri sebe niečo vyše dvoch stoviek našetreného vreckového, oblek by mohol stáť približne toľko, nie?

Keď som si bola istá, že babička s Monicou sú už preč z dohľadu, vyšla som späť na ulicu a vošla do obchodu, v ktorom sa rozozvučal zvonček.

„Dobrý deň," ozval sa jemný mužský hlások a predo mnou sa objavil vysokánsky muž chudý ako prútik.

„Dobrý."

„Prajete si?"

„Potrebovala by som slávnostný oblek pre svojho priateľa. V nakupovaní je ľavý, tak som radšej išla miesto neho."

„A viete jeho miery?"

„Ani nie," nervózne som sa zasmiala. „Iba približný odhad, ale na tie som dobrá."

„Tak ideme na to, nie?" usmial sa predavač.

Najprv som tam Aileen nakupujúcu Removi oblečenie nechcela dávať, ale potom mi došlo, že on vlastne nemá nič na oblečenie a určite by sa mu nejaké zišlo, keď pôjde s Aileen na ples. Je to taká kratšia kapitola, ale keďže najprv to boli len štyri dlhokánske kapitoly, rozhodla som sa ich rozdeliť a musela som nájsť také miesta kde by sa to delenie hodilo.

Btw, Tom Odell vydal nový album Jubilee Road. Je to zvláštne, ale mám tohto britského speváka rada, páči sa mi jeho hudba, aj keď väčšinou počúvam My Chemical Romance, Fall Out Boy, Panic! at the Disco, Black Veil Brides alebo Sleeping With Sirens. Ale tak... hrám na klavíri a dokážem zahrať Chopina po tom, čo som hodinu počúvala Metallicu a Nirvanu. Už sa ani nečudujem, čo sa môjmu šibnutému mozgu páči.

Majte sa!