"Ahoj. Emily, toto je Ryan. A.." Clare zabehla pohľadom na Tima.
"Tim." predstavil sa sám. Nadvihla som obočie. Stále som však sedela a bola ticho.
"Takže.." Clare začala. Celé to bolo jedna nepríjemná situácia.
"Prisadnete si k nám? Môžem doniesť stoličky.."
"Ja nie, už musím ísť naspäť." Ryan sa krivo usmial a očkom zablúdil ku Clare.
Zakašľala som.
"No ja vlastne.. tiež by som už mala ísť.." snažila som sa vymotať z tohto divného posedenia s Timom. Venovala som Clare pohľad pomôž mi prosím! Clare pochopila a ja som sa postavila. Vytiahla som peňaženku.
"To je na mňa." povedal Tim.
"Ani sa nesnaž." odvrkla som a položila som na stôl bankovky aj za neho, skôr než stihol čokoľvek urobiť.
Celá situácia nám bola všetkým nepríjemná asi ako koňovi topánky na nohách, a tak som to rýchlo ukončila.
"Chlapci ospravedlňte nás, ale máme dneš ešte prácu." Zdrapila som Clare a utekala som preč.
"Clare! Prídeš zajtra?" kričal za ňou Ryan.
"Jasné!" usmiala sa Clare a otočila sa, ale nemohla ísť naspäť, pretože som ju vytrvalo ťahalo domov.
Odtrhla sa odo mňa na silu.
"Čo robíš?!" vyletela na mňa.
"Vieš čo, choď za Ryanom, so mnou to dnes nemá cenu!" zvrtla som sa a kráčala som ďalej. Ako som ľutovala, že som si nevzala červený šál. Mrzla som ako cencúľ na streche a nos som mala ako mŕtvola. Uši som si ani necítila.
Clare ma dobehla a zdrapila ma za rukáv na bunde.
"Hej, čo sa deje?" Pozrela mi do očí. Mala som pocit, že tými svojimi nádhernými zelenými očami mi vidí do duše. Ale ani zďaleka to tak nebolo. Väčšinou si ma ľudia nevšimnú na ulici, ako mi môžu vidieť do duše?
Vzdychla som si.
"Prepáč. To.. Tim. Nahneval ma. Chcem ísť domov. Mrznem." Založila som si ruky na hrudi. Pramienok vlasov som si odhrnula za ucho, pretože mi neustále padali do tváre. Pohľad som uprela na Clareinu pehavú tvár.
Schytila ma pod pazuchu a kráčali sme ďalej.
"Čo ti povedal, že si zaslúžil tvoje hlboké nesympatie po piatich minútach?"
Znova som si povzdychla.
"Ale nič. Len je to ten taký typický.." rozmýšľala som.
"..balič?" rozosmiala sa Clare "A čo?"
"Nenávidím keď sa na mňa niekto snaží zapôsobiť tými svojimi typickými frázami, alebo jamkami na lícach, alebo.."
"Má jamky?" zvýskla Clare a zastavila ma. Prestávala som si cítiť prsty na rukách.
"Clare!"
"Prepáč." zachichotala sa a išli sme ďalej.
"To je všetko?"
"Ja neviem. Prišiel mi taký nesympatický. A divný. Celá tá situácia, čo sa tam udiala bola trápna."
"No, neviem či si si všimla, ale sčasti si ju určite spôsobila ty tou svojou neprístupnosťou." Vrhla na mňa karhavý pohľad..
"Viem o tom."
Už sme boli pred bytom, a skončili sme konverzáciu (teda ja, Clare vytrvalo mlela o tom aký je Ryan úžasný), keď podotkla niečo, čo ma prekvapilo a vydesilo zároveň.
"Myslím, že si budeš musieť vymyslieť ako sa Timovi vyhnúť," odomkla dvere, "pretože ti dlží čaj." vošla dovnútra a ja za ňou.
"A to rozhodne nenechá len tak." žmurkla na mňa a vošla do kúpeľňe. Opäť ukončila konverzáciu s tým, že som ja bola v koncoch. Mala by som si to začať zapisovať.
***
"...apčí!" zobrala som si ďalšiu vreckovku a vysmrkala som sa. Na mojom stole sa nedalo s ničím pohnúť, všetko bolo zahádzané vreckovkami. Ja som sedela na posteli zabalená v paplóne s čapicou na hlave. Mala som opuchnuté oči a červený nos a pod perinou mi bolo príliš dobre na to, aby som sa zdvihla a išla si uvariť ďalší čaj. Takže som len pozerala ďalej do počítača, hoci som mala mozog úplne zatemnený a za dnešný deň som napísala asi desať viet. Clare bola v práci a ani nevedela, že mi niečo je. A bolo ešte dosť málo hodín, takže ešte chvíľu nebude doma.
Na maili zablikalo okienko.
Vydavateľstvo Čierna Ruža
Dokelu.
Otvorila som správu.
-Kedy asi dokončíte tú knihu?
-Je mi ľúto, momentálne som chorá. Ale kniha by mala byť maximálne za týždeň ak sa nič nepokazí.
- Fajn, len sme chceli vedieť predbežné informácie. Dovidenia a pekný deň.
Zavrela som okno. Nádhera. Vydavateľ je nehorázne netrpezlivý a ja nebudem mať knihu ani do troch týždňov. Ešte s touto chorobou čo sa za mnou vláči..
Som riadne v keli. Nie som schopná za týždeň napísať dvadsať chýbajúcich kapitôl, keď ani nemám poňatia čo v nich bude. To znamená predĺženie vydania knihy. A mne dochádzajú peniaze. Dúfam, že mi zostane aspoň na nájom. Bola by som nerada, keby Clare musela za mňa platiť. Hej, jej to nevadí.. ale mne je to trápne. A ona to vie. Preto sa ma nikdy ani nepýta ako som na tom s peniazmi. Čo je od nej milé, ale znova, necítim sa tak dobre.
***
"Nazdar, už som t- čo ti je?!" Clare ma uvidela hneď ako prišla.
Mykla som plecami. Zotrela som si slzy z očí.
"Tak poprvé, ako to, že si chorá, a po druhé, prečo plačeš?" Vyletela na mňa hneď ako si zložila tašku.
"Tak za prvé, nemám ani tušenia, a za druhé.. nič. Nechaj to tak.."
"Emily.." zavrčala varovne Clare. Postavila vodu na čaj a vytiahla zo stola čokoládu. Priniesla si kôš a všetky vreckovky zo stola tam pohádzala. Potom mi zmerala teplotu a na stôl mi položila čaj s tabletkou.
"Zjedz to."
Poslúchla som ju a urobila som jej miesto na posteli. Na notebooku som mala otvorené okno s novou kapitolou a nič v nej.
"Neplačeš preto, že nevieš nič napísať, však?" Prisadla si ku mne. Kyslo som sa zasmiala.
"Ale kdeže."
"Tak?" Vedela som, že už mi nič nepomôže. musím povedať pravdu, alebo.. sa dotiaľto už nedostaneme.
"Ja neviem. Všetko na mňa dnes akosi doľahlo. Bude to tou .. chorobou."
"Čo všetko?" Clare vie byť vážne otravná.
"Clare, moje knihy nikto nekupuje, mne chýba dadsať kapitôl do konca, a npísala som, že bude do týždňa hotová! Okrem toho mám úplne vypnutý mozog a nedokážem ani premýšľať o tom, čo by sa tam malo stať. Už dávno som mala mať priateľa, ale nie som hodná nikoho, kto už by sa len do mňa zamiloval? Prečo majú všetci naokolo také dokonalé životy a ja... toto."
"Emily, nepovedala si mi, že ťa to trápi až takto.."
"Nechaj tak." odvrátila som zrak.
"Nenechám! A čo Tim?"
Zazrela som na ňu.
"TIM?!"
"Tak prepáč." obranne zdvihla ruky. Potom sa rozosmiala.
"Na čom sa smeješ?"
"Ja len, že by ste boli zlatí." zasmiala sa a štuchla do mňa.
"Clare!" Pozrela som na ňu, ale jej smiechu sa nedalo odolať. Ja ako tiché, škaredé káčatko a Tim? Nie, nie, rozhodne nie.
"Ozaj Emily, chcela som ti povedať, že sem príde bývať môj kamarát a chcela som sa s tebou o tom porozprávať. Viem, že nechceš bývať s chlapom, ale väčšinou tu ani nebude, a budem ho mať pod dozorom. Čo povieš? Budeme sa síce trochu viac tlačiť, ale platiť menej."
"Ako povieš. Mne to vadiť nebude."
"Emily, mám ťa rada!" Objala ma a ja som sa usmiala.
"A teraz, tu mám čokoládu, toto mi daj," zobrala mi notebook z nôh, "pustím nejaký romantický slzák."
Pozrela som na ňu ako sa šikovne preklikávala v mojom počítači. Rozmýšľala som nad tým jej kamarátom. Len dúfam, že jej plán nebude dať nás do kopy. Nech to radšej ani neskúša.
Clare sa len usmiala, ako by vedela nad čím premýšľam.