Prebral som sa v nemocnici a bol som napojený na infúziu. Pravú ruku som mal previazanú a trochu ma štípala. Pri mne sedela Gemma a hrala sa na mobile, keď však videla, že už som sa prebral, tak mobil odložila a pozrela sa priamo na mňa. ,,Ako ti je braček?'' Mykol som placami a otočil som hlavu na strop. ,,Henry nemôžeš sa na mňa hnevať večnosť kvôli tomu,že som ťa odviezla do nemocnice aj cez tvoj nesúhlas." Ďalej som však sledoval strop a Gemmu som nevnímal. Pred očami som mal stále Chiarinú tvár a nemohol som jej meno dostať s hlavy. Chcel som ju späť, ale ona mi nikdy neodpustí. Jej slová, ktoré predtým než sa za ňou zavreli dvere a ona navždy odišla s môjho života mi stále znejú v hlave. 'Už sa má nikdy nedotýkaj. Už mi nikdy nevolaj. Už ma nikdy neuvidíš.' Dokonca už ani vo svojej kancelárii ako svoju klientku. Moja kariéra psychiatra je v troskách. Môj život je v troskách, už nemá zmysel.
Chiara
Milý deníčku. Po dlhej dobe do teba píšem, lebo doteraz som to nepotrebovala. Henry bol môj kamarát, ktorému som všetko mohla povedať osobne, ale sklamala som sa v ňom.
Klame mi o klamstvách a ja už som ďalej nemohla znieť, tak som mu dala košom a je mi úplne jedno čo s ním bude. Už ma nezaujíma, aj keď je tak strašne moc krásny a nedá sa mu odolať( ale to sa nedá je tak strašne k zožraniu a v tom obleku aww). Nie ja mu musím odolať deníčku.
Už som blbá rozprávam sa tu s tebou. Ty mi neporadíš si len zväzok papierov nič s tým neurobíš, ja sa s tým musím zmieriť sama. Ak mám odpustiť Henrymu, tak mi daj prosím znamenie.
Začal mi zvoniť mobil. Zľakla som sa. Pozrela som na denník a potom na mobil, ktorý zvonil. Že by to bolo znamenie od denníka? Zobrala som mobil do ruky a pozrela som sa na displej a prečítala som si meno volajúceho. ,,To nie! Toto je iba zlý sen."