Nastal ten dlhoočakávaný deň môjho nudného života. Moje osemnáste narodeniny a zároveň aj moja oslava, na ktorú som pozvala všetkých mojích spolužiakov a aj môjho psychoterapeuta,ktorý mi však povedal, že nemôže prísť,lebo už niečo má.
Obávala som sa jednej jedinej veci,že nikto na moju oslavu nepríde.
Bolo päť minút po pól tretej a moja oslava mala pred piatimi minútami už začať, ale v mojom dome ešte nikto nebol. Iba ja a len ja. Rodičia po rokoch zobrali mojích bratov na víkend stanovať, tak som mala dom iba pre seba a mohla som si tak usporiadať párty, na ktorý aj tak nikdo nepríde.
Hodiny odbili päť hodín a ja som stále sama sedela pri stole v kuchyni, na ktorom bola moja obľúbená karamelová torta ešte nerozkrajaná, miska chipsou a jednohubky,ktoré som robila.
Pozerala som sa na nedotknuté jedlo a po lícach mi stekali slzy, že nikto na moju oslavu neprišel. Oni si vzali moje pozvánky, ale na oslavu neprišiel ani jeden.
***
Keď som sa už chystala s plačom všetko zbaliť a bola som na 100% presvedčená, že moju pozvánku vyhodil aj Henry a na moju oslavu nedorazí ani on.
Presne o 18:00 však zazvonil zvonček a ja som si s tváre zotrela slzy a išla otvoriť. Keď som dvere otvorila stál tam Henry v celej svojej kráse a usmieval sa. Zišla som pohľadom na kvetinkovú darčekovú tašku ,,Podte ďalej.'' Povedala som a odstúpila som od dverí. ,,Prišiel som neskoro, oslava už skončila, prepač Chiara.''
Sklonila som pohľad ,,Nie,neprišli ste neskoro, táto oslava ešte ani nezačala nikto neprišiel. Oslava mala začať o pol tretej a je šesť. Ste tu prvý. Už som sa to tu chystala zbaliť, ale zazvonili ste a urobili ste mi veľkú radosť.'' Usmial sa a pritiahol si ma do náručia.