Zhlboka sa nadýchol a so záujmom ju očami preskenoval. Taký on bol, kapitán Andrew Agony, ako žiarlivý pokrytec. Amália sa pod jeho pohľadom cítila nahá, jej mozog prestrelilo milión neviditeľných šípov.
Videl všetko, čo ona počas jeho neprítomnosti. Obaja vedeli, že by ju najradšej stiahol do útrob jeho šialenstva a tam s ňou prebral každú novú tvár, ktorú v jej myšlienkach ešte nevideli. Dokonca aj starca vo vlaku, ktorému vyliečila oko.
Ale nemohol, kvôli Amonovi po jeho pravici a služobnej vedľa Amálie
Amon vykročil ku schodom, čierny plášť s kapitánsko-guvernérskou hodnosťou ťahal za sebou. Až sa jeho vysoká postava vztýčila pred nežným telom podkapitánky.
,,Nemeníš sa, Amália, stále rovnako krásna, " povedal Amon a potom jej chytil dlaň, opatrne ju na ňu pobozkal. Vzápätí sa pri nich zjavil kapitán taktiež v plášti hodnosti.
Vzduch sa rozvíril, Amon naňho pozrel, zaregistroval majetnický pohľad kapitána Agonyho.
,,Pokoj, krstňa. Len ju vítam, " obránil sa. Andrew na to nereagoval, pohľadom prešiel na Amona až po tom, čo sa odtiahol.
Úsmev venovala guvernérovi. Jeho tmavá tvár bola bez zmeny, kozie uši s veľkými čiernymi rohmi bez jedného jediného vlasu na hlave. Oči mal ohnivé, lícne kosti ostré a bradu špicatú. Vyzeral strašidelne, pritom bol neskutočne príjemný.
,,Aká bola cesta?" položil jej otázku a potom jej pomohol s plášťom. Hodil ho na Margaret, nevenoval jej ani kúsok pozornosti. Potom začal kráčať smerom k jedálni.
,,Amon," oslovil ho zamatový hlas, preto zastavil. ,,Áno, krstňa?"
,,Potrebujem sa s Amáliou porozprávať."
Pocítila za sebou veľké telo a jeho typický chlad.
,,Nepôjdete na večeru?" spýtal sa Amon, možno dotknutým hlasom. Obaja pokrútili hlavou, Amália si ťažko vzdychla, ,,prídeme neskôr." povedala. Amon pretočil očami.
,,Vy, mladí, neviete oceniť dobrosrdečnosť iných. Škoda dobrého jedla!" odkričal, po tom, čo sa stratil za rohom po vstupe do jedálne.
Čelom sa otočila ku kapitánovi, prehliadla si zblízka jeho bledú tvár. Silno premáhala potrebu dotknúť sa jeho strniska na tvári.
,,Nekuš si peru," napomenul ju.
Amália si až vtedy uvedomila, ako veľmi ju žmolí medzi zubami. Plytko sa nadýchla a vydala sa smerom ku schodom.
,,O čom si sa chcel rozprávať?" spýtala sa.
Odignoroval jej otázku, ani sa nenadýchol pre odpoveď. Len chápavo prikývla.
Kráčal za ňou, potom ju predbehol pred vstupom do kancelárie. Nie preto aby jej otvoril dvere, tie si musela sama podržať, inak by s nimi dostala po nose.
Len čo dvere zavrela, ocitla sa nahá v čírej temnote. Bola v jeho jadre, v jadre moci svojho drahého Andrewa. Bol to jeho spôsob komunikácie a zároveň aj zvítania po tak dlhej dobe. Rovnako intímne ako uzdravovanie.
,,Chýbala si," zarezenoval hlas v strede bubliny. Nemala šancu sa ani zahaliť, nevedela pohnúť rukami. Bola vystavená jeho očiam nahá. A nie len fyzicky, ale aj psychicky. Nebolo jedinej myšlienky, ktorú nevidelalebo ktorú by pred ním bola schopná ukryť.
,,Viac než tvoja Karma?" spýtala sa. Zacítila frustráciu, ktorá ním prešla. Vedela si predstaviť, ako ho tým rozrušila.
,,Nechaj." jednoducho ju zrušil. Nechcel sa rozprávať o jeho milenke, hoc bola odpoveď áno. Amália si odfrkla s posmešným úškrnom, viac to ale nekomentovala.
,,Čo to zápästie? Nevyzerá to dobre." Potom ucítila dotyk na predlaktí, oči privrela a zhlboka sa nadýchla. Niekedy sa stane, že telo nezregeneruje všetky zranenia. V tomto ale bolo niečo iné.
,,Pripomeň mi, čo sa stalo na minulej misii." hlas nebol prísny, bol sladký ako včelí med. K nej si to mohol dovoliť, nikdy jej nechcel zle.
Veci ohľadom minulej misie videl v jej hlave iba hmlisto, ako sen. Len ho zaujímalo, či sa mu bráni úmyselne, alebo to vidí rovnako ako aj ona.
,,Obyčajná misia, rovnaká ako každá iná." odvetila. Potom prišiel dotyk na bruchu, chladný. Predpokladala, že sa jej dotkol oceľovými prstami, predsa len bol pravák.
,,Neklam mi," a ďalší chladný na jej líci. Pohladil ju, ona zalapala po dychu.
,,Natrafila som na slúžku Urielovej ženy. Len sme sa pochytili.." povedala. Teraz sa jej dotkol ľavou rukou na predlaktí v okolí jazvy. Prešiel po navretých čiernych žilách, ,,takže reakcia zbrane na pokožku temného," bolo to len jemné zamrmlanie, ktoré počula.
,,A čo to znásilnenie?" spýtal sa prirýchlo, ,,aké znásilnenie?" okamžite zareagovala.
Dotkol sa jej v oblastí podbrušia, na jemnom vankúšiku chĺpkov. Amália sa strhla, rozbila bublinu v ktorej bola. Keď uvidela svetlo, chvíľu bola dezorientovaná, potom jej zrak zaostril Andrewa pred dubovým stolom ako na ňu pobavene pozerá. Bola vyplašená a červená.
,,To si neurobil!" A Andrew ľahostajne kývol ramenami s hravým úškrnom. Kolená tlačila k sebe, neverila, že chlapec, ktorého donedávna nosila po rukách je zrazu dospelý muž a ešte sa jej tam dotkol! Z pohľadu kapitána to až také strašné nebolo, z jej reakcie mu bolo smiešno. Ale keď si znova pripomenul, čo mu povedala, úsmev mu spadol.
,,Koľko ich bolo?" spýtal sa po chvíli kým naňho Amália rozhorčene pozerala.
,,čo?" vyhŕkla.
,,Čo ťa znásilnili." povedal trpko. Pre istou sa jej aj otočil a prešiel k oknu, zahľadel sa von oknom.
,,Traja."
Vzduch sa rozvíril, zrazu veľká postava kľačala pri jej kolenách, pri gauči na ktorom sedela. Pohľad sa mu nezmenil, ale jeho oči horeli hnevom a ľútosťou zároveň. Pohladila ho po strnisku na líci a on zavrčal.
,,Neodpustím."
,,Neodpusť." šepla. Privrel oči.
,,Ublížim."
,,Ublíž."
,,Zabijem."
,,Nie." A potom si jeho hlavu pritiahla na svoju hruď. Nechal sa objať, pritúlil sa ako zranené zvieratko.
,,Nie si Pán, aby si mohol rozhodovať o živote a smrti."
***
,,Si moja podkapitánka, neviem kde v tvojej náplni práce sa píše, že ma máš aj holiť." zamrmlal podráždene Andrew. Sedel zhrbený na stoličke v termálnych prameňoch hradu.
Bol bez trička, len v nohaviciach. Mia si obzrela jeho svalnatú hruď, ale nie veľmi okato. Len hľadala nejakú jazvu, ktorá bola na jeho hrudi nová. Pri pohľade na oceľový spoj s telom na pravom prsnom svale si zakusla do pery.
,,Nepáči sa mi, keď máš strnisko na tvári," povedala po tom, čo sa spamätala. Utrela nabrúsenú britvu do špinavej handry, potom si nahá-len v bielej košeli- sadla obkročmo na kapitána.
,,Osobný priestor?" zahundral. ,,Neexistuje." odvetila a pomaly mu prešla ostrou hranou po líci. Cítila, ako sa zhlboka nadýchol.
,,Karme sa moje strnisko vždy páči." podrýpol a hravo sa uškrnul. Sledoval jej sústredenú tvár. Mala pri tom pootvorené ústa rovnako, ako keď si pred zrkadlom maľuje oči. Bola rozkošná.
,,Môžem kafrať na názor Karmy, mne sa to nepáči. Teda páči, ale práve sa mi to prestalo páčiť kvôli tomu, že sa to páči jej." zamrmlala. A kapitán sa zasmial, ,,nehýbsa!" napomenula ho.
Pokrútil hlavou a potom sa hýbať prestal. Sústredil svoj pohľad na kamennú stenu za ňou, nemohol sa predsa pozerať na jej polonahé telo. Stačilo mu, že ho musel cítiť.
Potom ostalo ticho, obaja rozmýšľali. On nad tým, čo by mu na niečo takéto asi povedala Karma a ona nad tým, čo všetko sa udialo na poslednej misii.
,,Spolu s upírmi sú to dva priestupky, ktorých sa svetlí dopustili." povedala zamyslene.
Z koňti zopnutých vlasov jej vypadol prameň, on jej ho opatrne začesal. Potom sa zahľadel modrými očami vnovo na jej bledú tvár. Zamyslene spracúval informáciu, súhlasne odpovedal v zmysle, že kvôli tomu zvolá poradu. Ona prikývla.
Podelil sa s ňou ešte o zážitky z porady týkajúce sa kapitána Buera a jeho ohnivej maličkosti. Rozprávali sa asi o všetkom, len o jeho milenke nie. Táto téma bola pre oboch tabu. Mia ju ako jeho partnerku neakceptovala, lebo ho nepoznala a Andrew to nevyťahoval lebo sa s Miou nechcel hádať. Obaja aj tak vedeli, že je to preňho len nevinná zábava.
,,Musíme ešte vyliečiť tvoje zápästie." povedal po tom, čo mu poslednýkrát prešla britvou po tvári. Znova ju utrela do špinavej a tentokrát aj ochlpenej utierky. ,,Môžem sa k tomu aspoň obliecť?" spýtala sa, aj keď nechápala celkom, prečo si pýta povolenie.
,,Nie." A prísne na ňu pozrel. Tak nie, povedala si v duchu. V tej chvíli bola vďačná aj za ten kúsok látky na nej v podobe košeli. Vždy bola nervózna pred niečim takým, ako je uzdravovanie alebo sex, to že by bola nahá, by to len a len zhoršilo.
Pozorovala ho pri tom, ako dvíha svoje ťažké telo zo stoličky, oprašuje sa od tmavých chlpov a potom kráča k nej.
,,Nekuš si tu skurvenú peru." napomenul ju s mračením, potom sa natiahol.
Bol ľadovo pokojný, vyzeral tak vždy, keď v skutočnosti nebol. Zhlboka sa nadýchla.
,,Prečo to chceš liečiť? Zahojilo by sa to." povedala.
,,Energia svetlých napadla tvoj obehový systém, vysáva z teba energiu, spomaľuje ťa. Potrebujem ju vytiahnuť, zvyšok sa zregeneruje." povedal, potom jej vyhrnul rukáv. Obe ruky sa mu chveli pri tom ako sa jej dotýkal.
,,Attingere caelum digito."
Dotknúť sa prstom nebies. Potom začal s uzdravovaním. Prečo je pre temného tak náročné nechať sa uzdraviť cudzím? Lebo je náročné ukázať komukoľvek, kto mu je konkurentom alebo nadriadeným svoju slabú stránku. Vždy sa spoliehajú len na seba a keď umierajú, tak so cťou.
Akí sebci.