Cesta vlakom nebola dlhá, celú jej ju spríjemňovala kniha, Pod hladinou mora, a neskôr starší pán, ktorý si do kupé prisadol.
Mohol mať okolo sedemdesiatky, hovoril o jeho vnúčatách, krásnej dcére a milom švagrovi. Ukázal jej aj fotky, kopu fotiek ktoré nosil v peňaženke.
,,Kam cestujete takto sama?" spytoval sa. Mia sa usmiala, knihu už definitívne odložila do kufra a ten potom odložila vedľa.
,,Za priateľom," povedala skromne.
,,Ale slečna, viete že by mal chodiť muž za ženou a nie naopak? "
,,Viem, ale čo už."
Nevedela ani, kedy kapitána povýšila pred civilmi na funkciu jej priateľa. Donedávna hovorila 'kamarát' alebo 'známy' či 'brat'. Zaujímalo by ju, čo by jej asi na to povedal, keby sa to dozvie. Pousmiala sa nad tou myšlienkou. Už len dve zastávky a vystupuje.
,,Aký je váš priateľ?" starec nadviazal tému a zadíval sa jej do očí. Už dlhšie vnímala šedý zákal na jeho ľavom oku.
,,Je veľmi..svojský, " nadhodila, ,,máte problém s očami?" spýtala sa. Starec sa zasmial.
,,To viete slečna, nie som už najmladší. Asi to patrí k tomu, problémy so zrakom." povedal. Cítila, že bol zmierený s tým, že už neuvidí.
No aj tak opatrne začala.
,,Som liečiteľka, keby chcete, môžem sa vám na to pozrieť, pane."
,,Ja na také ale neverím, " len mávol rukou s úsmevom, ,,ale ak chcete, môžte. " dodal po chvíli.
Mia sa teda postavila z miesta naproti nemu, sadla si vedľa neho a povzbudzujúco sa usmiala. Na tvári nemala kúsok makeupu, alebo čohokoľvek iného. Starec si až teraz zblízka prezrel jej bledú, pehatú tvár.
,,Je mi nezvykom vidieť nenamaľovanú ženu. " priznal. Amália položila ruku na jeho ľavé oko. Starec najprv cítil chlad, potom teplo.
,,Je zlé, ak sa žena nemaľuje?"
,,Nie, " povedal.
,,Zavrite oči, " hlesla, starec tak spravil. Zavrel aj druhé oko.
,,Di gratia," šepla.
Palcom mu prešla po viečku oka, dole a horizontálne, potom pridala ležiacu osmičku na dolný špic. Nakreslila temný kríž, potom pobozkala starca na čelo.
Odtiahla sa, sadla si na druhú stranu kupé a pozorovala starca ako otvára oči. Pomaly, opatrne. Potom sa jeho pery roztiahli do obrovského úsmevu.
,,Ja vidím."
***
Skrz mesto kráčala v plášti. Mala ešte hodinu cesty pešo, kým by došla do mesta Temných duší. Nebolo to ani tak dávno, čo tu bola naposledy. Prechádzala hlavnou ulicou, okolo trhu a tak kúpila červené jablká a jahody. Kapitán miloval jahody. Preto ich kúpila viac.
Čím bližšie bola pri Temnom meste , tým viac chimier z ulíc vymizlo. Až prišla k pomyslenej bariére, tú videli len duše.
Na chvíľu zastala, dala si kapucňu na hlavu a oprášila si čierny plášť. Potom prešla skrz, pocítila jemný tlak na tele, ktorý trval len chvíľku. Bola dnu. Ďalej kráčala. Vyzerala ako Karkulka v čiernom plášti s košíkom jahôd a kufrom v druhej ruke.
Zeleň rastlín netrvala dlho, listy stromov sa postupne menili na strieborné. Už nekráčala po tráve zelenej a voňavej ale ľadovo ligotavej.
Zvieratá sa taktiež začínali pomaly vymykať typickej ideológii a naberali iné, tmavkasté alebo svetlunké odtiene. Vtáky jej nad hlavou nečvirikali v rôznych farbách. Všetky boli s tmavým perím a s čiernymi jamami namiesto očí.
Veveričky, jelene, ježkovia alebo iné lesné zvieratá vyzerali rovnako. Iba hmyz tu chýbal, bol zbytoční.
Z lesa vyšla na kamenistú cestičku, robila kroky kľudné v pomalých intervaloch. Neponáhľala sa, upokojovala sa myšlienkou, že keby sa niečo deje, tak počuje rozruchy z čoraz bližšieho mesta. Veď v podstate už bola v ňom, len na jeho okraji pred bránami.
Kráčala tak ešte zopár stoviek metrov, potom si už všimla stĺpy južnej brány medzi korunami stromov. Skutočne bola blízko.
Stiahnuté srdce sa jej opäť rozpumpovalo a v jej bledom tele rozprúdilo krv. Tá sa jej nahrnula do líc, preto keď prišla pred brány, pôsobila červenaním. No v skutočnosti za to mohlo obyčajné vzrušenie.
,,Pred vstupom mesta sa identifikujte." povedal jej strážca mechanicky. Bola to len mágia, bezpečnostné čaro, ktoré zaisťovalo ochranu mesta spolu s inými kúzlami. Keby do mesta vstúpi nepriateľ, strážca zmizne a zjaví sa na jeho mieste démon.
"Svätá Amália Marie Antonietta, zástupca kapitána jednotky Kráľovskej gardy."
Povedala takmer jedným dychom a potom po ňom zalapala. Chvíľu počkala, brána sa sama otvorila. Prezrela si zblízka hnijúceho strážcu na ľavej strane a skrčila nos. Kapucňu si stiahla a vošla dnu.
Možno očakávala nejaké privítanie, ale na druhej strane nestál nik. Ďalšiu dlhú cestu do hradu musela absolvovať opäť sama po vlastných nohách.
Cestou si obzerala mesto, očami hľadala niečo, čo sa od jej poslednej návštevy zmenilo.
Domy v radovej zástavbe na ňu tentokrát pôsobili zaujímavejšie, než predtým. Bolo to asi tým, že naposledy nemal čas si ich poriadne prezrieť. Vedela aj menovite povedať, kto v tých domoch býval, tak ako v celom meste.
Po chvíľkovej pauze pokračovala ďalej. Svetielka visiace po domoch a hliníkových stĺpoch s rôznymi soškami na ich vrchu dávali mestu na útulnosti. Nebolo to len v tejto časti, bolo tak všade. Každý podvečer sa rozsvietili a svietil do skorého rána, pokiaľ slnko neosvietlilo jágavé kamenné chodníky.
Ďalšia ulica mala domy v gotickom štýle. Prechádzala okolo jednej z miestnych podnikov, tam sa jej všetci kývaním odzdravil. Počula spokojné slová od duší, ,paní je doma!' alebo ,paní sa vrátila!'.
Príjemne sa pousmiala keď za krčmou prešla ku mramorovým schodom. Bola zabratá do myšlienok, preto si ani nevšimla, že kráča už osemdesiaty siedmy schod v poradí. Čakala ju ešte jedna ulica a potom sa dostavila pred bránku hradu.
Veľký hrad obohatený gotickými veľ-oknami, hliníkovými sochami alebo latinskými výrokmi. Už len pred dverami hradu na bráne stál nápis. Pulvis et umbra tenebris.
,,Sme iba prach a tieň." Prečítala potichu preklad a v duchu si vyslovila modlitbu k pánovi.
Potom bránu otvorila, cez striebornú záhradu plnú záhonov kvetov rovnakej farby prešla ku hradu. A tam stál ďalší nápis.
In hoc signo vinces. V tomto znamení zvíťazíme. Dali ho tam po prvej vojne proti ostatným bytostiam temného sveta.
Vyznačovalo to neobmedzenú dominantu duší, nad akoukoľvek inou bytosťou.
Do ťažkých dverí zatlačila prstami, oni s rachotom povolili. Amália vošla do vestibulu hradu. Tam ju už konečne čakalo ako-také privítanie.
,,Slečna Amália, tak rada vás vidím!" povedala temná služobná a objala ju. Mia neodmietla, po ťažkom dni plnom chodenia a cestovania bola vďačná za konečné uvítanie.
,,Tiež vás rada vidím, Margaret." usmiala sa. Služobná je vzala tváre do dlaní, prezrela ju, vychválila a potom viedla ukecaný monológ o tom, ako veľmi je rada, že je po takej dlhej dobe opäť prítomná.
Veci sa ale po chvíli obrátili, Miine stiahnuté srdce sa opäť rozpumpovalo, zabudla dýchať. Margaret sa v momente odtiahla a pohľad od jej slečny sklopila.
Nemusela sa otočiť, ani naňho pozrieť a vedela, že pár modrých očí ju pozoruje.
,,Rád ťa vidím, Amália," povedal ambasádor Amon stojac vedľa modrookej osoby. Ona sa pomaly otočila tvárou k ním. Do bledej tváre sa navrátila farba spolu s červeňou.
Modré oči ju skutočne sledovali, prezerali si ju a skenovali. Vŕtal sa je v hlave, nemusel rozprávať ale aj tak vedela, nad čím rozmýšľa.
Bola s ním tak skurvene prepojená, až cítila jeho zvrátené myšlienky a ľadový dych na vlastnom krku.
Jeho temná sila ju opantala, ale úzkosť spôsobenú ním už potlačiť vedela. Bol rozrušený z toho, že ju po dlhšej dobe videl. Oči zúžil, akoby sa spytoval na spomienku, ktorú si nevedela v tej chvíli vybaviť. Potom jej myšlienky opustil, viacmenej spokojný s tým, čo videl.
Jeho žiarlivosť bola neobmedzená rovnako ako aj jeho moc.
,,Dobrý večer, Amon." pozdravila sa Amonovi a potom znova pozrela do modrých očí.
,,Mne sa nepozdravíš?" pokojne sa opýtal. Výraz mal kamenne chladný, tak dokonalo vedel ovládať svoje emócie. Ale pred ňou nie. Jeho rozrušenie cítila všade, tá frustrácia a potreba upokojenia nervov.
,,Dobrý večer, kapitán." Povedala pokojne.