Lovec niesol svoju obeť rovno k sebe domov. Nemal strach, že by ho mohla prezradiť. Hneď ako príde k sebe, chystá sa ju zabiť. Vziať si všetko, čo od nej môže dostať. Nerobí výnimky. Ňou sa teraz nezaoberal. Oveľa viac ho trápilo to, čo bolo v lese. Ten tvor bol niečo, čo mu robilo vrásky na tvári. Oheň zakryl všetok pach, ktorý mohol prezradiť, o koho išlo. Červené svetlo znemožnilo vidieť svojho nepriateľa. A tie rany, ktoré malo dievča na sebe, boli taktiež zvláštne.
Došiel do svojho príbytku, v ktorom prežil roky života. Nikdy nevydržal na jednom mieste dlho. Vždy sa po určitom čase presúval na iné miesto. Dievčinu položil na svoju posteľ. Vyzerala v nej stratene. Na biele obliečky stiekla červená krv. Lovec zavrčal a zaklial. Zabudol, že je zranená. Ak chce, aby prežila, bude ju musieť ošetriť. A to mu nebolo po vôli. O nikoho sa nestaral. Nikdy. Toto nebolo niečo, čo by bežne robil. Rozhodne nikdy neliečil. On zabíjal. Ale bol si vedomí faktu, že ak ju chce mať ako svoju večeru, potrebuje ju živú. Mŕtvolu predsa jesť nebude.
Veľmi neochotne jej vyzliekol čierne zakrvavené tričko, ktoré držalo iba na dvoch hrubých ramienkach a odhalil jej vrchnú časť tela, zahalenú do čipkovaného vrchu spodného prádla. Nebol spoločenský typ, ale keď mal možnosť, aj on sa rád zabavil. Teraz ale myslel na to, ako čo najrýchlejšie zastaviť krvácanie. Mala hlbokú ranu na ľavej strane brucha, dve hlboké rany na krku a jej pravé rameno bolo celé doškriabané. Toto všetko mala od stretu z neznámou bytosťou. Zvyšné povrchové poranenia mala od behu. Snažila sa utiecť, ale pred ním nebolo úniku. Nebolo miesto, kde by sa pred ním mohla skryť. Nikdy. Ani smrť ju nevyslobodí.
Dostať sa na jedálny lístok tohto lovca znamenalo istú smrť, stratu cti, dôstojnosti a nakoniec aj duše. Žiaden večný odpočinok. Iba nekonečné bolestné blúdenie temnotou, až po zbytok večnosti. Nemal zľutovanie nad nikým. Všetky ľudské vlastnosti stratil už dávno. Veľmi dávno.
Zo skrinky v kúpeľni priniesol provizórnu lekárničku, ktorá patrila predchádzajúcemu majiteľovi domu, v ktorom teraz žil. Nikdy si nič nekúpil, vždy si všetko bral. Nemal dôvod, aby sa, ako sa hovorí, choval slušne. Na druhej strane nebol až také zviera. Mohol povedať, že nikdy nikoho nenútil k styku. Vlastne to bolo to jediné, čo si nebral násilím.
Vzal do ruky obväz a pozrel na jej rany. Najprv ich budem musieť zastaviť krvácanie, pomyslel si. S povzdychom priložil k ranám prvú čistú vec, ktorú našiel v lekárničke. Po niekoľkých nekonečných minútach sa mu konečne podarilo zastaviť krvácanie, aj keď iba na rane na krku. Tú na bruchu musel ošetriť zložitejšie. Nahrial svoju dýku, ktorú so sebou stále nosil nad ohňom a priložil jej ju bokom k rane. Dievčina sa bolestne strhla a zastonala. Lovec zacítil spálené mäso a krv. Nôž odtiahol a prezrel si svoje dielo. Bol spokojný. Rozbalil balíček s obväzom, ktorý vybral z lekárničky a obviazal jej ranu na bruchu. Krk jej prelepil a ranu na ramene obviazal.
Odložil lekárničku a postavil sa nad ňu. Bol so svojim výtvorom spokojný. Na tvári sa mu usídlil spokojný úškrn. Ešte jej dodať tekutiny a bude ako nová. Šťavnatá a hlavne čerstvá. Už teraz mu brneli tesáky túžbou po jej krvi, ktorá naplnila celú izbu. Zavrčal. Jej krv nebola to jediné, čo chcel. Jej duša bola čistá a jemná. Cítil ju už z diaľky a kvôli tej čistote a dobrosti si ju aj vybral. Žiadne zlo sa jej ani nedotklo. Nič ju nepošpinilo a nikdy neprepadla temnote. A to on chcel. Miloval, keď mohol vziať čistú dušu a zničiť ju. Pošpiniť, pošliapať a naviesť do temnoty.
Odišiel do kuchyne a nechal to malé dievča ležať v jeho izbe. Dnes sa už najskôr nepreberie. Poznal ako reagovali ľudia, keď im niekto vzal krv. Hlavne ak jej bolo vzatej toľko. Prešiel si rukou cez čierne vlasy, ktoré boli tmavé, ako Aubriine vlasy. Zaujímalo ho, čo tu také drobné dievča robilo. Temný les, v ktorom nebolo nič dobré. Iba smrť, chlad a bolesť. A on. Na perách mal úškrn. Natiahol sa na stoličke a pozrel von oknom. O pár hodín bude ráno. Neznášal rána. Neznášal celkovo deň. Noc miloval. Ale deň? Slnko mu nič nerobilo, ale nemal ho rád. Bolo to príliš... Veselé. Keď by mal dobrovoľne chodiť po vonku, za svetla... Striasol sa. Príšerná predstava.
Radšej sa postavil, odišiel k oknu a zastrel závesy, aby sa sem nedostali žiadne lúče slnka, ktoré sem o niekoľko hodinu budú chcieť preniknúť. Potom odišiel k sebe do izby. Našiel tam dievčinu, ktorá sa ani nepohla. Na tvári mala zmučený výraz. Obočie stiahnuté, oči pevne zovreté a pre v jednej rovnej priamke. Keď prišiel bližšie, uvidel na jej nahej pokožke husiu kožu. Podľa toho čo vedel, bol to znak, že jej bola zima. Povzdychol si a pretočil očami. Vzal do ruky perinu a prikryl ju. Najprv ju však vyzul. No keď videl, že sú aj jej nohavice od krvi, vyzliekol jej aj tie.
Na nohe mala zvláštny obrázok. Začínalo to pri kotníku a končilo to niekde v strede lýtka. Chytil ju koník a nadvihol jej nohu. Tento znak už niekde videl. Bola to spleť niekoľkých oblých čiar. Točili sa okolo jej nohy, rozvíjali sa ďalej a ťahali sa ako kvety, ktoré nemali konca. Vyzeralo to magicky. Malo to tmavo fialovú farbu, ktorú sem tam vystriedala zlatá. Kruhové obrazce neboli to jediné, čo ho tak zaujalo. Na krku mala prívesok s erbom, ktorý už taktiež niekde videl. Malý zlatý štít, na ktorom boli prekrížená ruža s dýkou. Okolo nich sa točili zlato fialové a modré pásiky, ktoré boli rôzne kľukaté a veľké. Točili sa do rôznych strán ako to tetovanie na jej nohe.
Potriasol hlavou a pustil jej náhrdelník. Posunul ju celú ďalej na posteli a prikryl ju so zamračeným pohľadom. Keď bol hotový vystrel sa a pozrel sa na druhú stranu postele. Ani náhodou s ňou nebude spať v jednej posteli. Otočil sa na päte a vyšiel z izby. Bude taky láskavý a nechá ju v jeho izbe. On si zatiaľ ľahne na gauč. So zavrčaním si ľahol a pozrel do stropu. Jeho hlava išla prasknúť. Jedna jediná noc a jeho myšlienky sa búria ako more počas búrky. Neznáme dievča, ktoré nosí na krku náhrdelník s erbom, ktorý mu bol niečím známy. Na nohe mala rovnako zvláštne tetovanie. V lese sa pohybuje neznámy tvor a k tomu všetkému, zachránil jej život. To posledné bolo najdivnejšie.
Dával to všetko za vinu jeho hladu po nej. Nič viac v tom nebolo, snažil sa sám seba presvedčiť. Iné možnosti nepripúšťal.
Za krátko sa na svoje uvažovanie poslal kade ľahšie a on sa ponoril do ríše snov. Aj keď žiadne sny nemal. Nikdy nezaspal dostatočne hlboko na to, aby ich mohol mať. K tomu ho až príliš rozptyľovala vôňa dievčiny, ktorá ležala v jeho posteli. Jeho predstavivosť sa s ním nemaznala. Aj keď sa mu jeho predstavy páčili, vedl, že neboli dobré. Aj keď to preňho bolo.. Nezvyčajné. Nikdy si nepriznal, že sa chová zle. To dievča ho donútilo na chvíľu sa zastaviť sám nad sebou. No tak rýchlo ako to prišlo, tak rýchlo to aj odišlo.
Ráno prišlo skôr akoby obaja čakali. Dievča sa preberalo iba veľmi pomaly a bolestivo. Jej bolestné stony sa rozbehli po izbe. Bola dezorientovaná, ubolená a nevyspatá. V hlave jej nepríjemne hučalo. Iba ťažko rozlepila oči, no nakoniec ich otvorila. Keď sa pokúsila pohnúť, vykríkla. Výkrikla nahlas, bolestne a vystrašene. Jej telom prebehla obrovská bolesť. Na mieste kde mala srdce ju pálilo. Jej telo horelo, líca mala červené a pleť bledšiu ako slonovina. Kŕčovito zatvorila oči a chytila obliečky. Držala ich pevne v pästi. Bolesť ju zdvihla z postele. Prehla sa do luku a kŕčovito zvierala obliečky, ako aj oči. Z hrdla sa jej dral zúfalý krik. Toľko bolesti už nemohla zniesť. Cítila, ako pomaly stráca vedomie.