"Kde je Meirion?" Zrúkol po mne Paimon, keď vpálil do mojej izby. Vyplašene som vstala od stola, kde som beztak už pár hodín len nečinne sedela. Znova som sa nevedela sústrediť a tak na mojich listoch nepribudla jediná veta, jediné slovo. Hlavu som mala v jednom kole a myšlienky sa bili ako gladiátori v aréne.
"Netuším." Vyjachtala som zo seba naoko pokojne. Vo vnútri som šalela strachom.
"Ako že netušíš? Orrin vravel, že ti robil spoločnosť posledné dni a teraz nikto nevie, kam sa podel." Ty prekliaty sviniar, keby si vedel, že sme ťa s ním chceli zabiť..
"Asi sa zľakol toho plánu s Luciferom. Proste ušiel." Zdrapil ma za lakeť a strhol k sebe.
"Meirion by len tak nezdrhol. Poznám ho. Čo sa tu deje? Povedz mi to. Ak mi niečo tajíš.." So strachom v očiach som zaťala päste a držala vážnu a sebaistú tvár.
"Nehovor hlúposti. Určite sa objaví..." Zatlačil ma ku stene a chytil pod krk.
"Vidím ti na očiach, že mi niečo tajíš. Radím ti dobre, nezahrávaj sa so mnou." Myslel si, že má nado mnou prevahu. To sa ale mýlil. Zvraštila som obočie a sústredila sa na jeho oči. Silne ich privrel a keď ich znova otvoril, začali mu z nich vytekať krvavé slzy. Ihneď ma pustil a odstúpil odo mňa. Ja som naopak k nemu pristúpila bližšie.
"Vravím ti, nič neviem. Zrejme si sa v ňom zmýlil a ten prašivý pes zutekal pri prvej hrozbe." Otočila som sa mu chrbtom a tým moje pôsobenie na neho skončilo. Utrel si oči a ja som ho sledovala sadajúc si znova k stolu.
"Cvičila si. Ale ešte nie si dosť silná." Priskočil ku mne, vsunul mi jemne ruku pod bradu a potom mi trhol hlavou k operadlu.
"Modli sa aby to bola pravda. Vieš kde končia zradcovia."
"Iste, že viem. Ten smrad z nich sa šíri až sem. Už aby sme vyhrali. Toto miesto potrebuje nové vedenie." Jeho stisk zosilnel a mne začínal dochádzať kyslík. Zdvihla som ruku a jemne mu po tej jeho prešla nechtami. Zacítila som spáleniu a s bolestivým stonom ruku odtiahol. Šibla som po nej pohľadom a zbadala červené značky, ktoré mu spôsobil môj nepatrný dotyk.
"Ak sa nám to aj podarí. Nepočítaj s tým, že ti dám voľnú ruku. Ja budem mať pod palcom celé peklo. Ak by si spolupracovala, tak ti možno prenechám nejakú jeho časť. Ale musím si byť istý, že ma nepodrazíš." Vstala som a prešla k nemu. Nežne som mu prešla po líci a pobozkala ho. Chcelo sa mi pritom zvracať, ale udržala som sa. Bozk mi vrátil tak vášnivo a dychtivo, že som ho hneď od seba odtlačila preč. Ospravedlňujúco som sa usmiala a vrátila sa k stolu.
"Môžeš mi veriť." Riekla som sladko a za chrbtom si prekrížila prsty. Keby si len vedel... Si absolútny hlupák. Mŕtvy hlupák.
"A čo tie tvoje malé žartíky?" Ukázal mi spálenú ruku.
"Môžeš mi veriť, ale maj na pamäti, že to nebude zadarmo. Nebudeš sa ku mne chovať, ako by som ti patrila. Vieš dobre, že mám svoje schopnosti. Tak si na mňa dávaj pozor. Nenechám ťa mnou manipulovať." Uškrnul sa, chytil ma za bradu a vtisol mi ďalší bozk. Krv mi vrela v žilách, keď som cítila jeho pery na svojich. V hlave sa mi vynorila spomienka na bozk s Oliverom. Ten pocit sa nedal porovnať. Ak by to trvalo o sekundu dlhšie, asi by som sa neudržala. Ľutovala som, že na sebe nemám šaty so žiletkami. Bleskovo by som mu jednu vrazila do krku.
"Buď poslušná a keď sa zbavíme Lucifera, budeš mať všetko na čo si spomenieš." Vezmem si to aj sama, pomyslela som si. Nepotrebujem ťa. Nepotrebujem nikoho. Vrazím ti do srdca nôž a peklo prenechám Orrinovi, aby som ja mala svoje pokojné miesto na život. To, o ktoré si ma obral. Síce to bude tu dolu, ale bude to lepšie ako stráviť zvyšok večnosti s tebou.
S týmito myšlienkami som sa milo usmiala a v momente ako sa za ním zatvorili dvere som si odpľula na zem. Nechcela som mať na jazyku jeho chuť. Dvíhal sa mi z toho žalúdok. Zapila som to dúškom vína a uložila si papiere na kopu. Zaklínadla mi pribúdali a ja som začínala premýšľať, ktoré využijeme pri boji s Luciferom. Musím pripraviť veľa zmesí a vysvetliť Orrinovi, čo s nimi.
Orrin! Bože môj! Celkom som na neho zabudla.
Rútila som sa k dverám, ktorá sa mihnutím mojej ruky roztvorili. Hnala som sa po chodbe, až som zastala pred jeho izbou. Neunúvala som sa klopať, proste som vrazila dnu. Nikde som ho nevidela, no zo zadnej miestnosti sa ozýval akýsi nepokojný krik a jeho hlas. Namierila som si to rovno tam a zbadala ho, ako stojí pred mrežami a niečo im horlivo vysvetľuje.
"Ja naozaj..."
"Čo sa tu deje?" Skríkla som a oni stíchli. Hľadeli na mňa s neskrývaným zdesením a nepokojom.
"Ty! Kvôli tebe sme tu!" Zvolal po mne jeden z nich. Bol to mladý muž s tmavými vlasmi. Pristúpila som k jeho cele a pokojne na neho pozrela.
"Presne tak. Ale nie kvôli mne, ale vďaka mne." Uškrnul sa a opovržlivo na mňa zagánil.
"Máme ti snáď byť vďační? Zabila si nás!" Založila som si ruky na prsiach a zdvihla hlavu.
"Zabili ste sa sami. Ja som vám k tomu len pomohla. Ale keby si nebol hlupák, rýchlo by ti došlo, že nie si mŕtvy. Nikto z vás nie je. Načo by mi boli mŕtvoly? Potrebovala som vás živých." Nechápavo sa otočil k svojim spoluväzňom a potom späť ku mne.
"O čom to rozprávaš? Akože nie sme mŕtvi? Predsa sme si podrezali krk. Vykrvácali sme. Vďaka tvojím žiletkám, ktoré si nám podstrčila." Povzdychla som si nad jeho obvineniami a vysvetlila mu celú situáciu.
"Nazvala som to Exitus. Každý z vás mi vďaka dotyku ponúkol nahliadnuť do vašich myšlienok. Potom stačil vybrať tú najsilnejšiu, obrátiť ju proti vám a vy ste sa zosypali ako domček z karát. Napríklad ty," ukázala som na neho prstom," opustila ťa priateľka. Tak som ti pošepkala, že si prišiel o jedinú osobu, ktorá ťa milovala a pozrime sa... Zrazu si nemal prečo žiť. To dievča vedľa teba, zmeškala smrť otca kvôli podobnej párty ako bola táto. Mladík naľavo zasa zruinoval rodinu svojím gamblerstvom. Každý z vás mal v hlave dôvod, prečo chcel umrieť. A ja som ho našla. Zaplnila som vám ním hlavu a vy ste ochotne siahli po zbrani, aby ste to utrpenie ukončili." Ich pohľady sa zmenili na znechutené.
"Prečo?" Hleslo dievča vedľa. Milo som sa na ňu usmiala a pokračovala.
"Tá žiletka vám síce preťala krk a vy ste vykrvácali, ale len dočasne. Keď ste sa prebrali, zrejme vás trocha bolelo hrdlo, ale nič viac. Za tie jazvy na krku sa ospravedlňujem, ale zas tak dokonalá v tom nie som. Ale to kúzlo vyšlo. Potrebovala som vás dostať sem a ako inak to urobiť, než vaším pričinením. Takže, vďaka vašej samovražde ste si vyslúžili cestu do pekla a keď už ste tu, mám pre vás ponuku." Tmavovlasý mladík sa chytil mreží a nenávistne na mňa pozrel.
"Akú ponuku? Pusť nás!" Prikývla som.
"Chápem, že ste rozčúlení, ale budete užitoční. Viac ako ste boli hore. Ostatne, pochybujem, že budete niekomu chýbať." Na moje slová reagovali rôzne. Mladík neskrýval hnev, dievča vedľa zmáčali líca slzy.
"Neplač drahá. Ak všetko dopadne dobre, sľubujem ti lepší život." Znova som sa na ňu usmiala ale ona ustúpila o krok dozadu.
"Čo od nás chceš?" Spýtal sa znova on.
"Je to prosté. Orrin vás pustí, ale pod podmienkou, že sa nepokúsite ujsť. Naučí vás používať moje kúzla a vyzbrojí vás. Pridáte sa k tej bande, čo Paimon naverboval." Dievča na mňa zmätene pozrelo, ostatní si len niečo šuškali.
"Aké kúzla? O čom to vravíš?" Prevrátila som oči a venovala jej ľútostivý pohľad.
"Zlatko prešla si si cez hrdlo žiletkou a teraz sa so mnou aj tak zhováraš. Zrejme ti došlo, že sa ti prihodilo niečo neobvyklé." Toto ju umlčalo, ale jej oči boli stále neisté.
"Proste chcem, aby ste sa pridali k našim radom. A ak sa nám podarí zvrhnúť Lucifera, sľubujem vám lepší život, než ste mali hore." Debata medzi nimi sa rozbehla ešte horlivejšie a ich hovorca sa na mňa zasa zamračil.
"Tak moment! Chcete aby sme pre vás bojovali s Luciferom? Kde máme záruku, že to prežijeme?"
Vystrúhala som grimasu a pokrčila nos.
"Bohužiaľ, toto nemá isté takmer nikto z nás. Ale...aby ste mali motiváciu...tuto neďaleko je isté miesto. Myslím, že Orrin by vás tam mohol zaviesť, ale bolo by to zbytočne riskantné. Takže vám ho ukážem tu." Vytiahla som z vrecka na šatách zmes a rozotrela ju do kruhu na protiľahlej stene. V smere hodinových ručičiek som dokreslila šesť symbolov a potom priložila dlane do vnútra kruhu. Vyslovila som krátku formulku a stena sa mi zachvela pod rukami. Kameň sa začal olupovať a pod ním sa objavila červená žiara. Chytila som okraj a strhla ho ako tapetu. Naskytol sa nám pohľad na jamu. Stále sme boli na mieste, pred ich celou, ale na stene sa vytvorilo akési okno, ktoré nám umožňovalo nahliadnuť do jamy. Moji väzni znechutene odvracali pohľady, dievčatám zasa vyšli slzy. Len mladík vpredu stál a bez pohnutia sledoval, čo sa tam dialo. Kostlivci do seba narážali, nevraživo sa sácali. Na tele im viala koža, pod ňou len holé kosti. Špinavé a vyziabnuté telá sa bili ako svorka zvierat. Kričali, kvílili, prosili neznámym jazykom, ktorý znel ako kňučanie, o kus čerstvého mäsa.
Mávla som rukou a vánok odvial zo steny moje symboly. Výhľad sa opäť zmenil na kus kamenej steny.
"Vec sa má tak. Ak nám pomôžete, odmena vás neminie. A kto by sa rozhodol, že spolupracovať nechce, nuž... Orrin mu ukáže jamu naživo. Ale ja verím, že sa rozhodnete správne." Zvrtla som sa na odchod, keď ma zastavil ten tmavovlasý mladík.
"Kto ste? A prečo vlastne chcete bojovať s Luciferom?" Otočila som hlavu jeho smerom. Zaujala ma tá jeho zvedavosť.
"Staré krivdy. Prídem vás skontrolovať o dva dni. Dúfam, že tu budete všetci." S týmito slovami som vyšla von, no Orrin ma rýchlo nasledoval.
"Madam," nevnímala som ho a proste kráčala ďalej.
"Madam!" Oslovil ma ráznejšie a tak som zastala a obrátila sa k nemu.
"Ako ich mám za týždeň vycvičiť? Luciferovi démoni ich roztrhajú na kusy. Pochybujem, že sotva udržia nôž, nie to meč. A s kúzlami tiež nikdy neprišli do styku. To nemôže fungovať. Budú k ničomu." Pristúpila som k nemu a šepkala, aby nás tá zberba vedľa nepočula.
"Tak ich pošleme prvých. Poslúžia nám ako štít." Nad mojimi slovami otvoril ústa, zrejme som ho zaskočila.
"Chcete ich poslať na istú smrť?" Na chvíľu som sa zamyslela, sklonila som hlavu a premýšľala. Naozaj sa to chystám urobiť? Čo to robím? Je mi naozaj úplne jedno, čo sa s nimi stane? Kvôli mne sú tu. Mám na rukách ich krv. Zabila som ich.
Zahnala som výčitky svedomia a opäť k nemu zdvihla sebaistú tvár.
"Ak to bude nutné..." Nechala som odpoveď nedopovedanú. Orrin sa zamračil a tiež stíšil hlas.
"Čo nám to pomôže? Možno to ich protiútok trocha zdrží ale ich mŕtvoly nám nijako nepomôžu." Skočila som mu do reči a nahnevane oponovala.
"Čo sa to s tebou deje? Si predsa démon, malo by ti byť jedno, čo s nimi je. Sme v pekle, tu nehľadíme na to, či niekto príde k úrazu. Stavím sa, že pod Meirionovým vedením si spáchal nejedno svinstvo na ľuďoch." Vypočul si ma ale na jeho tvári sa neznačil ani náznak previnenia.
"Máte pravdu. Špinil som si ruky. Ale nie na nevinných ľuďoch. Som síce démon, ale to neznamená, že zabíjam bez rozmyslu. Ak som niekoho hodil do jamy, alebo sa postaral o jeho bolesť, tak to boli ľudia, ktorí tu boli právom. Tí ľudia tam vnútri sú tu kvôli vám. Možno by sa tu nikdy neboli ocitli, ak by ste ich nenaviedla na samovraždu." S touto výčitkou sa mi otočil chrbtom, ale ja som ho ešte zastavila položením mojej dlane na jeho rameno.
"Urob, čo budeš môcť. Máš týždeň." Odkráčal bez odpovede a ja som sa pobrala späť do mojej izby.