Part 13

324 37 2
                                    

"Mám to." Skríkol môj brat vo dverách a rútil sa ku mne s knihou v rukách. Posadil som sa a čakal, čo za genialitu z neho zasa vypadne. Zatiaľ, čo ja som si užíval mäkučkú posteľ, ten blázon trávil noci študovaním tých zdrapov. 

"Som samé ucho." Dodal som s neskrývaným nezáujmom, radšej by som si ešte pospal. Beztak to bude zasa debilný nápad. Navalil sa ku mne na kraj postele a ja som sa otrávene odtiahol. Potom už so seba začal sypať informácie. 

"Podľa toho, čo sa tu píše, by bolo možné Paimona zabiť. Ak by sa nám to podarilo, potom už by sme  mali voľnú cestu k Lil. Spomína tu aj čosi ako oslobodenie. Presne tomu nerozumiem, ale je to nejaký rituál..." Zdvihol som ruku aby mlčal a pozrel som sa na neho ako na blázna. 

"Tak tu ťa rovno zastavím a poviem ti prečo. Do veci, v ktorej máš takú istotu, že používaš slová ako "ak by", "nejaký" a "presne tomu nerozumiem"sa ja púšťať nebudem. Je to len tvoj ďalší pokus o samovraždu kvôli nej. Nie že by ma tento život extra bavil ale chcem sa dožiť aspoň budúceho týždňa, keď sa Angie vráti." Oliver sa zdvihol a prešiel k mojim nohám pričom znova začal hľadieť do tej prekliatej zbierky žvástov. 

"Ale toto musí fungovať! Som si takmer istý. Ide tam veľa podobných vecí ako pri kúzle spútania, vlastne sa najprv musí urobiť aj to. Má to len jeden háčik..." Rozhodil som rukami do vzduchu a pozrel na strop akoby som sa modlil k Bohu. 

" A je to tu. V čom je zádrheľ? Vyklop to!" Otočil sa na mňa pochybovačne. 

"V hlavnej prísade." Vyslovil to skoro šeptom a nadvihol obočie. Už teraz som vedel, že by som sa mal vyfackať už len preto, že sa na to pýtam.

"A tá hlavná prísada je?" Spýtal som sa opakujúc rovnako pomaly ako to povedal on. Dochádzala mi trpezlivosť.

"Luciferovakrv." Zamrmlal hlbokým hlasom, zjavne sa bál mi to povedať.

"Čo?"Zvolal som podráždene, pretože som mu nič nerozumel.

"Luciferova krv." Zopakoval hlasnejšie. Tentoraz som počul jasne a zreteľne. Ale radšej by som ich nepočul. 

"Tebe úplne hrabe?" Neveriacky som na neho vyvalil oči. 

"Je to jediná vec, s ktorou bude problém ju zohnať ale..." 

"Čo? To ako fakt nad tým uvažuješ? Podaj mi telefón, zavolám ti cvokára!" Vystrel som k nemu ruku, no on zostával na mieste.

"Myslím to vážne." Akoby ma toto mohlo presvedčiť.

"Aj ja. Podaj mi ten telefón. Toto nie je nápad ale návod pre samovrahov. Akoby si sa asi k tej krvi chcel dostať? Top si zbehneš dole na kávu a pred dezertom zájdeš s ihlou a skúmavkami za kráľom pekla? Počúvaš sa vôbec? Tá ženská ti totálne zatemnila mozog! Spamätaj sa!" Vyskočil som z postele a prešiel okolo neho k stolu, aby som si vzal mobil. Chcel som ho len vystrašiť, dúfal som, že si to rozmyslí sám.

"Čo robíš?" Spýtal sa, keď sa ku mne otočil. Tváril som sa, že vytáčam číslo a telefón som si priložil k uchu. 

"Victor?" Podozrievavo ma oslovil.

"Zvoní to." Oznámil som mu a ustúpil o pár krokov, keď sa ku mne začal približovať. 

"Daj mi ten mobil!" Rozkázal mi a načiahol po ňom ruku, no ja som sa uhol. Skúsil to znova ale dočiahol len moje zápästie, tak som si telefón rýchlo preložil nad hlavou do druhej ruky a odstrkujúc jeho pokusy som ďalej cúval, až som narazil o posteľ. Obaja sme sa na ňu zvalili a naša detská naťahovačka pokračovala, až kým sme neskončili na zemi. (ten gif - musela som :D)

Volanie temnotyWhere stories live. Discover now