"Mám to." Skríkol môj brat vo dverách a rútil sa ku mne s knihou v rukách. Posadil som sa a čakal, čo za genialitu z neho zasa vypadne. Zatiaľ, čo ja som si užíval mäkučkú posteľ, ten blázon trávil noci študovaním tých zdrapov.
"Som samé ucho." Dodal som s neskrývaným nezáujmom, radšej by som si ešte pospal. Beztak to bude zasa debilný nápad. Navalil sa ku mne na kraj postele a ja som sa otrávene odtiahol. Potom už so seba začal sypať informácie.
"Podľa toho, čo sa tu píše, by bolo možné Paimona zabiť. Ak by sa nám to podarilo, potom už by sme mali voľnú cestu k Lil. Spomína tu aj čosi ako oslobodenie. Presne tomu nerozumiem, ale je to nejaký rituál..." Zdvihol som ruku aby mlčal a pozrel som sa na neho ako na blázna.
"Tak tu ťa rovno zastavím a poviem ti prečo. Do veci, v ktorej máš takú istotu, že používaš slová ako "ak by", "nejaký" a "presne tomu nerozumiem"sa ja púšťať nebudem. Je to len tvoj ďalší pokus o samovraždu kvôli nej. Nie že by ma tento život extra bavil ale chcem sa dožiť aspoň budúceho týždňa, keď sa Angie vráti." Oliver sa zdvihol a prešiel k mojim nohám pričom znova začal hľadieť do tej prekliatej zbierky žvástov.
"Ale toto musí fungovať! Som si takmer istý. Ide tam veľa podobných vecí ako pri kúzle spútania, vlastne sa najprv musí urobiť aj to. Má to len jeden háčik..." Rozhodil som rukami do vzduchu a pozrel na strop akoby som sa modlil k Bohu.
" A je to tu. V čom je zádrheľ? Vyklop to!" Otočil sa na mňa pochybovačne.
"V hlavnej prísade." Vyslovil to skoro šeptom a nadvihol obočie. Už teraz som vedel, že by som sa mal vyfackať už len preto, že sa na to pýtam.
"A tá hlavná prísada je?" Spýtal som sa opakujúc rovnako pomaly ako to povedal on. Dochádzala mi trpezlivosť.
"Luciferovakrv." Zamrmlal hlbokým hlasom, zjavne sa bál mi to povedať.
"Čo?"Zvolal som podráždene, pretože som mu nič nerozumel.
"Luciferova krv." Zopakoval hlasnejšie. Tentoraz som počul jasne a zreteľne. Ale radšej by som ich nepočul.
"Tebe úplne hrabe?" Neveriacky som na neho vyvalil oči.
"Je to jediná vec, s ktorou bude problém ju zohnať ale..."
"Čo? To ako fakt nad tým uvažuješ? Podaj mi telefón, zavolám ti cvokára!" Vystrel som k nemu ruku, no on zostával na mieste.
"Myslím to vážne." Akoby ma toto mohlo presvedčiť.
"Aj ja. Podaj mi ten telefón. Toto nie je nápad ale návod pre samovrahov. Akoby si sa asi k tej krvi chcel dostať? Top si zbehneš dole na kávu a pred dezertom zájdeš s ihlou a skúmavkami za kráľom pekla? Počúvaš sa vôbec? Tá ženská ti totálne zatemnila mozog! Spamätaj sa!" Vyskočil som z postele a prešiel okolo neho k stolu, aby som si vzal mobil. Chcel som ho len vystrašiť, dúfal som, že si to rozmyslí sám.
"Čo robíš?" Spýtal sa, keď sa ku mne otočil. Tváril som sa, že vytáčam číslo a telefón som si priložil k uchu.
"Victor?" Podozrievavo ma oslovil.
"Zvoní to." Oznámil som mu a ustúpil o pár krokov, keď sa ku mne začal približovať.
"Daj mi ten mobil!" Rozkázal mi a načiahol po ňom ruku, no ja som sa uhol. Skúsil to znova ale dočiahol len moje zápästie, tak som si telefón rýchlo preložil nad hlavou do druhej ruky a odstrkujúc jeho pokusy som ďalej cúval, až som narazil o posteľ. Obaja sme sa na ňu zvalili a naša detská naťahovačka pokračovala, až kým sme neskončili na zemi. (ten gif - musela som :D)
Začal som sa smiať a uprel som na brata zvedavé oči.
"Fakt si si myslel, že by som ťa poslal do cvokhausu?"
"U teba človek nikdy nevie." S úľavou sa zasmial aj on a keď vstal, podal mi ruku, ktorú som ochotne prijal.
"Vynechám tie keci, prečo to chceš spraviť. To mi dávno došlo. Ale fakt je toto jediná možnosť? Zabijeme Paimona a potom oslobodíme tú tvoju krásku? Nešlo by to bez vraždy, na ktorú potrebujeme krv samotného Lucifera?" Ako som predpokladal, Oliver pokrútil hlavou a ukázal mi kresbu v knihe. Keby tá babizňa aspoň písala jasne.
"Kde v riti chceš zohnať necht navrátilca z pekla?" Na môj zmätený výraz odpovedal vystretým malíčkom pred moju tvár. Zdvihol som obočie, faktmi to nedochádzalo.
"Ja som navrátilec z pekla. Lil ma predsa oživila. Vrátil som sa odtiaľ. Použijeme môj necht." Prebehol som ostatné prísady a hoci som väčšinu z toho nevedela ni prečítať, dúfal som že ide o nejaké bylinky.
"A čo ten Lucifer? Ako sa dostaneme k jeho krvi?" Oponoval som jeho dokonalému plánu ďalšou otázkou.
"To neviem." Prehrabol si vlasy a pokrčil ramenami.
"Oliver mňa z teba porazí. Takže ďalší výstrel naslepo. Super." Naše dohadovanie prerušil hluk zo záhrady. Obaja sme sa pohli bližšie k balkónu, aby sme sa pozreli, čo vydáva ten zvuk. Nič sa tam nedialo, len z diaľky sa ozýval akýsi šuchot. Stále silnel a my sme si vymenili zmätené pohľady. Zrazu sa ponad dom s mohutným trepotom krídel prehnal veľký kŕdeľ vrán. Leteli k okraju mesta, kde zostali krúžiť nad jedným miestom. Upierali sme pohľad na tú podivnosť. Toto nebolo normálne. Nezosadli k zemi, neleteli ďalej. Proste krúžili vo vzduchu za sebou asi v troch radách vedľa seba, vzniesli sa vyššie a zasa klesli.
Oliver stál chvíľu vedľa mňa, potom sa zvrtol a rozbehol sa preč.
"Kam ideš?" Neodpovedal. Trielil dolu schodmi.
"Kam sa ženieš, ty blázon?" Dobehol som ho a schytil za rameno.
"Pozrieť sa tam."
"Načo? Oliver, šibe ti?" Nenechal sa zastaviť a otvoril dvere von.
"Som si takmer istí, že tam bude." Môj pohľad vraviaci "Si idiot" sa hneď vrátil na moju tvár. Nechápal som, čo to brble.
"Kto?" Vybafol som na neho, sotva som schytil kľúče a zavrel za sebou.
"Lil." Zvolal nepokojne a zmizol v aute.
"Ako...?" Nasadol som k nemu a dokončil svoju otázku.
"Ako to môžeš vedieť?" Zaradil rýchlosť a vyrazil.
"Tie vrany. Stavím sa o čo chceš, že to bude ona. Určite tam sú kvôli nej." Chvíľu som premýšľal a potom som dodal.
"Fajn. Ak máš pravdu, zoženiem ti tú krv. A ak nie, pomôžeš mi dostať Angie z nemocnice skôr."
"Platí." Bez váhania súhlasil. Bol si tým tak istý. Ak sa fakt nemýli, tak som si práve podpísal rozdsudok smrti.
Uháňal cez mesto ako šialení, na jednej križovatke však prudko zabrzdil a ja som takmer vpálil hlavou do palubnej dosky. Než som začal nadávať, ukázal pred nás na oblohu. Spoza budov žiarila modrá hmla, ktorá sa týčila do oblakov, kde sa strácala. Najprv vrany a teraz toto.
"Čo to kur..." Prekvapením som sa zasekol a vyvaľoval oči na to svetlo. Zrazu sa rozplynulo a Oliver znova dupol na plyn.
✞✞✞✞
Keď sme dorazili na miesto, zaparkoval som neďaleko za rohom. Mali sme dobrý výhľad na bar oproti, nad ktorým tak úpenlivo krúžili tie vrany.
"No do..."
"Pššš." Zastavil som ho, než stihol zhodnotiť situáciu pred nami. Vedel som, že tu bude. A aj bola. Obaja sme ju zbadali takmer v rovnakú chvíľu vďaka jej modrým vlasom. Mala na sebe podobné šaty, ako keď som ju videl v záhrade, len tentoraz sa jej sukňa končila tesne nad kolenami. Bola ešte štíhlejšia než predtým. Hrdlo sa mi stiahlo pri pohľade na jej vyziabnuté telo.
Victor ma upozornil aby som vypol svetlá, pretože sa rozhliadala okolo a pohľad jej zablúdil aj naším smerom.
"To je Orrin?" Spýtal sa do ticha a ja som si až teraz všimol muža, čo stál vedľa nej. Niečo mu pošepkala a kráčala ku vchodu, kde ju zastavil vyhadzovač. Naklonila sa k nemu celkom blízko a ja som sa naklonil dopredu pričom som sa snažil zaostriť na jej nepatrný pohyb rukou. Boli sme však ďaleko na to, aby som bol schopný to presne vidieť. Aj tak mi z toho ale prebehol mráz po chrbte.
Odtiahla sa od mohutného muža a ten ju nechal vojsť aj s Orrinom dnu. Ani by som ho nespoznal. Mal na sebe rifle a koženú bundu. Vyzeral ako..no...normálny človek.
"Poďme dnu." Zavelil som, na čo mi Victor chytil predlaktie a zabránil mi vystúpiť.
"Ani náhodou. Ak ma s tebou uvidí..."
"Tak ťa pochváli. Máš ma predsa sledovať, nie?" Prevrátil očami, neochotne ma pustil a popod nos zanadával. No napokon vystúpil pričom nezabudol tresnúť dverami.
Kráčali sme ku vchodu, kde stál ten chlapík a nikoho nechcel vpustiť dnu. Netuším, čo mu Lil povedala, keď im dovolil vojsť. A netušil som, čo vymyslieť, aby sme cez neho prešli.
"Ako sa dostaneme dnu?" Spýtal som sa cestou Victora, no ten na mňa otočil tvár so zdvihnutým obočím.
"Tvoj nápad, postaraj sa o to." Nič ma nenapadalo. No na moje prekvapenie, a jeho smolu, sa to vyriešilo samo.
Keď sme boli sotva pár krokov od neho, rozkašľal sa. Nestihol sa ani obrátiť chrbtom a začal náhlivo zvracať rovno na chodník. Najprv som si pomysel, že možno pil, ale keď sme dobehli k nemu a zrak mi ušiel k tomu, čo z neho vychádzalo, zdesil som sa.
Ten chudák dávil čiernu hmotu, akúsi hustú tekutinu či čo, tvorila sa pod ním tmavá kaluž plná však aj niečoho iného.
Žiletky?
Neveril som vlastným očiam. S každou čiernou hrčou dopadajúcou k zemi sa v mláke zjavila ďalšia. Ľudia vydesene pozerali na neho a vzájomne na seba. Niektorí utiekli, iní sa tisli dovnútra. Zopár z nich ho obklopilo, niekto volal záchranku. Predral som sa cez nich a pozrel na toho nešťastníka. Spravil som ďalší krok k nemu, ale Victor ma schytil za lakeť a ťahal na opačnú stranu. Vtlačil ma dnu a razil nám cestu ďalej.
"Nemali by sme mu pomôcť?" Zastavil som sa a spýtal som sa ho odhodlane, no on sa ani neobzrel a so slovami "Tomu už nepomôžeš" ma za sebou vliekol k hlasnému zvuku hudby.
Scénu spred baru som rýchlo pustil z hlavy a sústredil sa na dav. Čo tu vôbec robia oni dvaja? Prečo prišli? Načo šli do baru? A ako ich tu nájdeme?
Ohliadal som sa po ľuďoch, všímal som si tváre a v prvom rade som hľadal modré vlasy. Napokon som si ich všimol až po hodnej chvíli, keď do mňa Victor buchol lakťom a ukázal medzi ľudí pred nami.
Nahol som sa do strany, pretože mi zacláňalo vo výhľade niekoľko ľudí a zbadal som ich. Pomedzi dav sa pomaly presúvala modrá hlava, ktorú som sa snažil nespustiť z očí. Pri neustálom blikaní svetiel mi to však šlo ťažko a tak, aby som ju z dohľadu nestratil úplne, vykročil som za ňou.
Victor sa držal o niečo ďalej, aby si nás spolu nevšimli. Dopadlo by to zle pre nás oboch.
Orrin si to namieril k záchodom a len sledoval dianie navôkol. Lil sa pretisla až k baru, kde sa oprela a usmiala sa na dievča vedľa seba. Ja som sa nenápadne zamiešal medzi partiu tancujúcich a sledoval, čo majú v pláne ďalej. Lil sa z ničoho nič dala do rozhovoru s tou blondínkou vedľa seba. Naklonila sa k nej bližšie, niečo jej povedala a potom sa od nej vzdialila. Pristavila sa znova o pár krokov, tentoraz pri nejakom mladom chalanovi. Nechápal som, čo robí. Preto som sa pohľadom vrátil k dievčine pri bare.
Prižmúril som oči a odtisol za seba nejakú mladú ženu s pivom. Snažil som sa zaostriť. To nie!
Blondínka pri bare zdvihla ruku k svojmu krku. Moje vydesené oči sledovali predmet v jej prstoch. Žiletka! Nie! Nie! Vykríkol som a tisol som sa pomedzi ľudí rýchlejšie, nehľadiac na to, či si ma Lil alebo Orrin všimli. Dievčina však trhla rukou a podrezala si krk. Krv sa jej vyvalila z hrdla a ona sa zviezla k zemi. Ľudia okolo sa ďalej zabávali, zatiaľ čo ona ležala v kaluži krvi na zemi obklopená hlúčikom tancujúcich. Nikto z nich jej mŕtve telo neregistroval, popíjali, smiali sa, kričali, skákali a ona tam ležala mŕtva, teraz už pri mojich nohách. Upieral som na ňu zhrozené oči, strach a odpor mi stiahol hrdlo. Čo sa tu kurva dialo?