"Proste tam vlezieš a spýtaš sa na to, čo je na tom také ťažké?" Spýtal som sa jej asi po stý raz. Stáli sme pred knižnicou a mne už dochádzala trpezlivosť. Angela si založila ruky na hrudi a tichým hlasom mi odvrkla.
"Prečo tam nejdeš sám?" Prekrútil som očami a vzdychol si.
"Nechcem sa veľmi ukazovať medzi ľuďmi. Ešte stále som hľadaná mŕtvola. Prídem tam za tebou, ale nechcem aby ma niekto videl vchádzať. Len tam vojdi a vypýtaj si od tej ženskej archív miestnych novín, to je celé."
"Prečo myslíš, že tam vôbec niečo nájdeme? Ani nevieme približný rok."
"Je to výstrel naslepo ale možno to vyjde. Ak nič nenájdeme, skúsim sa dostať do archívu matriky. Ale než sa zo mňa zasa stane zlodej, poďme na to najprv legálne." Prehrabla si rukou vlasy a napokon prikývla.
"Dobre teda. Ale najneskôr o desať minút ťa čakám vo vnútri. Inak pôjdem preč." Súhlasil som, že tam určite budem a tak sa vybrala ku schodom, ktoré viedli ku vchodu do knižnice. Vošla veľkými drevenými dverami a stratila sa mi z dohľadu. Opieral som sa o kovový plot vedľa chodníka a nenápadne sledoval okolie. Dúfal som, že Victor príde až neskôr. Ak by sa zjavil s tým klasickým hrmotom vo vnútri, zbytočne by sme pútali pozornosť.
Pozrel som na hodinky a počkal ešte dve minúty. Potom som sa preniesol dnu. Zjavil som sa medzi vysokými regálmi, trochu mi to pripomínalo Lilin obchod, ale bolo to tu značne väčšie. Obišiel som jeden rad a naklonil sa za roh. Angelu som ale nikde nevidela. Pokračoval som teda ďalej a nazeral postupne do každej uličky. Keď som prišiel na koniec, ocitol som sa pred troma stolami, pri jednom z nich sedel mladý chalan s hlavou ponorenou do veľkej encyklopédie. Nevšímal som si ho a otočil hlavu na druhú stranu, kde som ju konečne zbadal. Sedela v rohu pri počítači a preklikávala sa množstvom fotiek starých novín. Bolo to zatiaľ to najlepšie, čo sme mali k dispozícii. Jednoduchšie by bolo dať vyhľadať jej meno, ale keďže to boli len skeny, na túto možnosť sme mohli rovno zabudnúť. Podišiel som až k nej a sadol si vedľa. Mierne sa vyľakala, pretože ma nepočula prichádzať ale hneď zasa obrátila tvár k obrazovke.
"Toto potrvá hodiny, možno dni. Noviny vychádzajú každý mesiac od roku 1880. A nemáme istotu, že tam niekde vôbec bude o nej zmienka. Čo ak žila niekde inde? Mohlo to byť stovky rokov dozadu." Toto bola jedna z tých chvíľ, keď som ľutoval, že pri sebe nemám lepiacu pásku. Angela bola naozaj expert na otravné a pesimistické reči.
"Máš pravdu. Ale chcel som to aspoň skúsiť. Myslím, že musí byť medzi nimi nejaká súvislosť. Možno sú príbuzné."
"Aj keby, k čomu nám to pomôže? Tak zistíme, že pôvodná Lilith bola Lilinou prapraprababičkou, alebo tak niečo. A potom?"
"Musíme zistiť čo najviac. Ak budeme vedieť kedy a kde žila, sme o krok bližšie. Nevieme, čo sa s ňou stalo. Ale možno po nej zostali nejaké zápisky, hocičo." Angela nevyzerala príliš nadšene ale ja som si to nevšímal. Sústredil som sa na monitor a nasledujúce štyri hodiny sme strávili v knižnici.
Keď sme prechádzali májové čísla roku 1926, zbadal som v odraze monitora, že sa k nám blíži nejaká osoba. Otočil som pomaly hlavu a zbadal staršiu ženu.
"Nedarí sa? Všimla som si, že som vás ešte nevidela odchádzať. A vlastne, vás som nevidela ani prichádzať, mladý muž." Nasilu som sa zasmial ale viacej som k nej hlavu neobrátil.
"Čo na to povedať, občas som ako duch. Prišiel som kamoške pomôcť s projektom." Premeriavala si ma očami, čo ma trochu znervóznilo a modlil som sa, aby čím skôr odišla.
"Snáď nájdete, čo potrebujete." Dodala milo a vzdialila sa. Angela strnulo civela na monitor.
"Ja som vravela, že to je debilný nápad." Vyhŕkla šeptom, pričom ma prepálila pohľadom.
"Upokoj sa. Von pôjdem s tebou, keď už ma videla."
Prezreli sme zvyšok, ale ako Angie predpokladala, nič sme nenašli. Nijaká správa o niekom menom Liliht. Ani čiarka. To znamenalo, že najbližšie dni si spravím výlet do archívu matriky, aby som sa prehraboval v škatuliach a hľadal Liliných predkov.
Poďakovali sme sa, vrátili knihovníčke materiály a ja som si všimol jej zvláštny pohľad. Dívala sa na mňa so strachom a zároveň zo mňa nedokázala spustiť oči. Nemal som z toho dobrý pocit. Keď sme prešli dverami na chodbu, vydýchol som si, ani neviem prečo. Ale stále som premýšľal, čo to malo znamenať.
"Niečo mi tu nehrá." Nadhodil som podozrievavo.
"Čo?" Spýtala sa Angela a obzrela sa okolo.
"Neviem. Tá ženská v knižnici, dívala sa na mňa tak zvláštne."
"A mne hovoria, že som paranoidná." Uzavrela to posmešne Angie, ale ja som si nemohol pomôcť. A moje tušenie sa ukázalo správne v momente, keď sme vyšli z budovy. Na ceste stálo zaparkované policajné auto a za ním sanitka. Dvaja policajti práve mierili k nám a ja som len v duchu zanadával.
"Pán Oliver Cain?" Oslovil ma jeden z nich a ja mňa na chvíľu napadlo, že odpoviem "Nie". Ale bolo by to zbytočné. Tá baba vo vnútri ma určite spoznala a hneď im zavolala, že má v knižnici mŕtvolu, ktorá nedávno zmizla z márnice.
"Áno?" Odpovedal som ale skôr to vyznelo ako otázka. Toto sa bude ťažko vysvetľovať.
"Prosím poďte s nami. Máme na vás pár otázok, ale najprv vás prezrie lekár. Vaša priateľka tiež, prosím." Ukázal na sanitku za ním, pri ktorej nás už čakali zdravotníci. Zaváhal som. Pozrel som na ulicu vpravo a uvažoval, či by som im dokázal utiecť. Ja možno, ale Angela určite nie. Pri pohľade na ňu mi bolo jasné, že by im v tejto chvíli dala všetko čo má pri sebe bez akéhokoľvek odporu. Vystrašene na mňa pozrela a urobila krok k policajtom. Podvolil som sa teda a nechal sa zatvoriť do sanitky, ktorá hneď vyrazila do nemocnice v sprievode policajného auta.
✞✞✞✞
"V nemocnici?" Prudko som vstala zo svojej stoličky a dych sa mi zrýchlil. Keď sa Victor zjavil za dverami, myslela som, že mi nesie obvyklé správy, že Oliver bol doma a nič zvláštne sa nedialo. Ale pri slove nemocnica moje zmysly spozorneli.
"Áno." Vytáčali ma jeho krátke odpovede. Chcela som vedieť, čo sa stalo a hneď. Nemala som náladu na jeho zdĺhavé rozprávanie.
"Prečo? Vysyp to, čo sa stalo? Nech to z teba neťahám ako z chlpatej deky." S napätím som čakala na jeho vysvetlenie. Začínal vo mne vrieť hnev. Hoci som Victorovi prikázala, aby ho len sledoval, ak by sa mu niečo stalo, asi by si to odniesol práve Victor.
"Našiel som ho v nemocnici. Dvaja policajti ho chvíľu vypočúvali a doktor mu robil nejaké testy."
"Načo sa ho vypytovali? Bol ranený?" Pokrčil ramenami a uprel pohľad do zeme, zrejme si bol vedomý svojej neschopnosti.
"Niekto si ho všimol v meste a oznámil im, že vyzerá ako ten mŕtvy chlapík, čo zmizol z márnice. Povedal im, že sa prebral dolu a vyľakal sa, tak ušiel."
"A je v poriadku?" Hneď som sa vyhrešila za tón, akým som tú otázku vyslovila. Victor na mňa zvláštne pozrel, asi spozoroval, že sa o Olivera zaujímam až príliš. Preto som zvážnela a snažila sa pôsobiť pokojnejšie.
"Zrejme áno. Ale, prečo sa na to vlastne pýta.." Skočila som mu do reči skôr, než do stihol dokončiť.
"Ja tu pokladám otázky. Alebo si zabudol, kde je tvoje miesto?" Sklonil zrak a stíchol. Pristúpila som k nemu a počkala, kým sa na mňa pozrie.
"Odpusti si nabudúce takéto chovanie. Urobíš o čo ťa požiadam a bez odvrávania či vyzvedania, je ti to jasné?"
"Áno." Prikývol so strachom v očiach.
"Bolo s ním aj to dievča?" Spýtala som sa po chvíli a vrátila sa ku stolu, aby som si odpila z pohára.
"Angela?" Vzdychla som si. Naozaj som netušila či je taký hlupák, alebo ma vytáča naschvál.
"Áno, Angela. Alebo si ho videl snáď aj s inou?" Pokrútil hlavou, čo ma čiastočne upokojilo. Hoci som ho nemohla mať pre seba a vlastne ani nechcela, pri predstave, že by sa okolo neho motala iná žena mi vrela krv v žilách.
"Sedela na chodbe."
"A?" Nervózne som vyslovila, keď som videla, že viac sa od neho nedozviem. Mala som chuť schytiť ho pod krk a zvyšok informácií z neho vymlátiť. Takmer som neverila, že tá osoba predo mnou bol kedysi cynický drzý Victor. Ale fyzické utrpenie a strach o život asi zmenia chovanie ľudí.
Keď otvoril ústa, že mi odpovie, vyrušilo nás klopanie.
"Čo je?" Skríkla som nahnevane, na čo sa pootvorili dvere a objavila sa v nich Meironova zjazvená tvár.
"Madam, chcela ste ma vidieť?"
"Teraz nie...Alebo vlastne, poď dnu. S touto krysou som už aj tak skončila. Mimochodom, si absolútne neschopný. Zmizni." Pokynula som Victorovi a otočila sa im chrbtom. Známy zvuk mi napovedal, že už je preč a ja som tu zostala sama s Meirionom.
"Od tej udalosti pred týždňom som ťa nevidela. Skrýval si sa?" Spýtala som sa ho rovno, čím som ho vyviedla z miery. Narozdiel od Victora mal stále v očiach istý vzdor. Určite ľutoval, že nezistil skôr, kto som. U Paimona by si tým vyslúžil povýšenie.
"Nie, madam. Len som mal veľa práce." Uškrnula som sa.
"S čím? Safira s Orrinom si odo mňa boli vyžiadať nejakých zajatcov, aby mohli priviesť ďalších ľudí. Samozrejme s mojím povolením. A ty? Kde si bol?" Videla som na ňom, že mi nechce odpovedať.
"Máte pravdu, vyhýbal som sa vám."
"Tak som to presne nepovedala. Schovával si sa ako zbabelec, však? Preto, že si dúfal, že Oliverov únos bol tvoj triumf. Nenávidel si ma. Pretože som ti to prekazila. Aspoň prvých pár krát. A teraz, keď sa situácia obrátila, sa bojíš, čo s tebou spravím. Mám pravdu?" Zastala som na druhej strane miestnosti a otočila sa k nemu. Upieral pohľad priamo na mňa a v tvári mal tú neskrotnú sebadôveru, ktorá mi na ňom bola absolútne odporná.
"Madam, pri všetkej úcte, pracoval som pre Paimona. A teda on jediný rozhoduje o tom, čo so mnou bude." Riekol pokojne a ja som sa usmiala.
" Si hlupák. Paimon sa ti vyhrážal, že skončíš v jame a ty sa budeš spoliehať, že ťa predo mnou ochráni? Mám ťa v hrsti. Stačí jedno slovo a pochutia si na tebe tí smradľaví kostlivci." Tentoraz sa usmial on, podišiel k stolu a odpil si z môjho pohára. Vyvalila som na neho oči a s otvorenými ústami čakala, čo mi odpovie.
"Dajte si pozor na to, komu sa vyhrážate. A hlavne na koho sa spoliehate. Paimon vás možno zahrnul pocitom, že ste kráľovná, ale ani náhodou tak nepôsobíte. Ste len dievča, čo zo dňa na deň dostalo ohromnú moc a teraz zastrašuje každého, koho sa bojí. Ste smiešna." Jeho slová mi zrýchlili tep, lopatkami mi prešlo slabé brnenie, pričom som sa zhlboka nadýchla. Akonáhle som k nemu vykročila sa mi za chrbtom rozprestreli krídla a ja som sa s prižmúrenými očami blížila k tej tvári, na ktorú som mu chcela dopriať ďalšiu jazvu. Bez toho, že by som sa ho dotkla, som ho mávnutím ruky sotila o stenu, na ktorú sa prisal celým telom. Krotila som svoj hnev aby som mu nezlomila väz, pretože práve na to som práve myslela.
Visel opretý o chladný kameň a keď ma pred sebou videl, usmial sa. Nerozumela som tomu.
"Presne toto som mal na mysli. Naučte sa používať svoju moc. Pokiaľ ju nebudete dokonale ovládať, môžu to proti vám zneužiť. Nepredvádzajte sa. Inak rýchlo odhalia vašu slabinu a potom vám ani Paimon nepomôže. Démoni nebudú slúžiť diktátorke, musíte byť schopná ponúknuť im správnu cenu za ich poslušnosť. Potom budete kráľovnou." Možno mal pravdu. Naozaj som svoje schopnosti, okrem liečiteľských, nevedela celkom dobre ovládať. Presnejšie som ani nevedela, čo všetko dokážem. Ale sústredila som sa na inú vetu z jeho preslovu.
"Takže aj tebe ide len o lepšiu ponuku?" Riekla som a pustila ho pomaly k zemi.
"Záleží akú?" Chvíľu som premýšľala či ho o to naozaj požiadam, ale on bol najvhodnejší kandidát.
"Dám ti toľko zajatcov, koľko bude na prenos treba. Pôjdeš hore a pravidelne mi privedieš niekoľko ľudí. Dostaneš za to, čo si zažiadaš." Napravil si plášť a naklonil hlavu na stranu.
"V čom je háčik?" Nebol taký hlupák ako som si myslela. Ale môj návrh ho asi zaujal, keďže nezmenil tému.
"Paimon sa o tom nesmie dozvedieť."
"Prečo?" Zaujímal sa, no ja som len potriasla hlavou.
"To ťa nemusí zaujímať. Môžem s tebou rátať? Alebo to ponúknem Orrinovi?"
"K vaším službám, madam."