Aj napriek tomu, že bolo pol desiatej večer klub bol až priveľmi zaplnený ľuďmi, ktorí sa tlačili do všetkých strán. Celú cestu som bežala, nohy sa mi triasli a dych mi vychádzal z pootvorených pier v nepravidelných intervaloch. Mojej panike nepomáhalo ani to, že už z dverí som za barovým pultom zbadala známu hrivu vlasov, ktorá ako inak patrila Ally.
Tá ma okamžite spoznala, keď som sa udychčaná oprela o barový pult a spustila zo seba nezmyslený príval otázok.
„Spomaľ," prerušila ma a zatvárila sa nesmierne nechápavo.
Ibaže ja som nemala čas spomaliť. „Kde je Parker, Ally?" skríkla som cez hlasnú hudbu a roztrasené ruky si vsunula do vreciek bundy tak, aby si ich nevšimla všimnúť.
„Vzadu," kývla hlavou a ešte raz počudovane nadvihla jedno obočie. „Si v poriadku? Si nejaká bledá."
Namiesto odpovede som sa vzdala opory, ktorú mi dovtedy zabezpečoval vysoký, drevený pult a opatrnými, už premyslenými krokmi som sa vydala smerom k skladom. Môj plán však nebol až tak dokonalý, pretože ma presne uprostred zastavila opäť Ally, celkom silným zatrhnutím lakte.
„Kam si myslíš, že ideš?" spýtala sa otrávene. „Už tu nepracuješ, čiže nemáš právo sa tu pohybovať."
Srdce mi vynechalo úder, ruky sa mi znova roztriasli a niečo vo mne ma donútilo zatváriť sa kajúcne. „Ver mi, Ally, nebola by som tu, ale... ide o život."
Nechápala, ale prv než by sa stihla spýtať ďalšiu celkom nepotrebnú otázku, som sa jej vytrhla zo zovretia a rýchlymi krokmi sa stratila vo dverách, ktoré viedli k skladom. Našťastie ma nezastavila a keď som sa ocitla v ďalšej miestnosti, niečo vo mne jej túžilo poďakovať, keďže mi neklamala.
Parker bol naozaj v sklade, práve mocnými rukami dvíhal debničku s pivom a veselo si pískal. Keď však opatrne natočil hlavu a zbadal ma postávať pri dverách celú roztrasenú, okamžite spozornel.
„Čo tu robíš?"
Debničku zložil na zem, prekonal vzdialenosť, ktorá bola medzi nami a pomaly si ma celú premeral. „Stalo sa niečo ?"
A vtedy som sa rozplakala.
Najprv to bol len nezmyselný vzlykot, potoky sĺz a potom som už doslova skuvíňala ako malé dieťa, ktorému rodičia vzali najobľúbenejšiu hračku. To všetko preto, že som bola tak strašne zmätená.
„No tak srdiečko," láskavo ku mne prehovoril, tvár mi uchopil do oboch svojich dlaní a palcami nežne zotieral moje nezmyselné slzy. „Čo sa stalo? Desíš ma."
Vzlykla som, potiahla nosom a kolená sa mi zase raz trápne roztriasli. „Neprišlo mi to."
Myslela som si, že to pochopil, ale on nechápavo nadvihol jedno obočie a pokrútil hlavou zo strany na stranu. „A čo ti neprišlo? Prijatie na výšku? Pretože srdiečko, to nie je dôvodom pre plač, ja na to prijatie čakám už mizerné tri roky."
Z hrdla mi unikol hlasný ston. „Nechápeš to."
Parker váhavo prikývol, znova mi prstami prešiel cez slzy a pokojným hlasom sa pustil do nezmyselného rozprávania. „Ale chápem, mňa tiež nikam nezobrali. Čakal som tri roky a pozri kde som dnes. Vážne nemáš dôvod plakať, ak ti to nevyšlo tento rok, budúci ťa určite príjmu."
Preboha. Čím som si zaslúžila takého idiota?
„Ty to nechápeš," zopakovala som bezradne a z očí sa mi pustili ďalšie húfy sĺz. „Tu nejde o výšku."
V istom momente som si myslela, že sa mu v očiach objavila malá iskierka poznania, ale znova prekonal všetky moje očakávania, keď spojil pery do úzkej priamky a hlasno vydýchol nosom. „Ničomu nechápem Tori. Niekto ti ublížil? Stalo sa niečo?"
„Do frasa!" vykríkla som a zlapala po dychu, čo spôsobilo, že som zase trápne zavzlykla. „Nedostala som krámy."
Zamračil sa a ja som už-už jasala nad tým, že mu konečne všetko došlo, ale zrejme som sa z toho tešila predčasne. „Tie som nedostal ani ja a ver mi, ani by som nechcel."
Rozplakala som sa ešte viac. Celé telo sa mi roztriaslo a to zrejme neušlo ani Parkerovi, pretože ma posadil na najbližšiu debničku s pivom a so zamysleným výrazom si predo mňa pokľakol.
„Ja som asi tehotná," vydrala som zo seba pomedzi všetok ten plač a rukami si zahanbene zakryla celú tvár.
Bolo to tak ponižujúce. Ten pocit, že sme boli obaja tak hrozne nezodpovední a že vo mne možno dýcha nový život. Preboha. Ani som si nechcela predstaviť akú by to mala odozvu. Čo všetko by na to povedali ľudia v našom okolí. Čo všetko by to pokazilo.
Môj plač a všetky tie nezmyselné myšlienky prerušil Parkerov pokojný tón. „Asi?"
„Ja... ja neviem, bežala som za tebou pretože netuším, čo robiť," mrmlala som si do dlaní a roztrasene kývala hlavou. „Mám len osemnásť."
Na prstoch som pocítila jemné zovretie, ktoré spôsobilo, že som odtiahla ruky z tváre a tie sa rázne ocitli v tých Parkerových. Jemne mi prstom pohladil hánky, hore dole a naopak, zatiaľ čo sa jeho pohľad vpil do mojich uplakaných, červených a opuchnutých očí. „V prvom rade, ani netušíš akú si mi práve urobila radosť."
Čože?!
Chystala som sa otvoriť ústa, ale on nezaujato pokračoval. „Nie touto správou," pokrútil hlavou, akoby mu došlo, prečo som odrazu pôsobila tak vyľakane. „Ale tým, že si bežala hneď za mnou, čo značí, že mi dôveruješ," stíchol, palcami mi znova obkreslil hánky a jeho pohľad o čosi zvážnel. „Dôveruješ mi, však Tori?"
Neviem prečo, ale niečo v jeho tvári mi naznačovalo, že odpoveď na túto otázku je pre neho veľmi dôležitá. „Samozrejme, že áno."
Všimla som si ako potešene vydýchol, namiesto dlaní mi do rúk uväznil tvár a pritiahol si ju bližšie k tej svojej. „Tak mi dôveruj aj v tom, že sa o všetko postarám. O seba, o teba a aj o to," hlavou neurčito kývol niekam do neznáma. „Postarám sa o nás."
„Ale ja..."
Oprel sa mi o čelo, krátko sa dotkol mojich pier a ľahko ma zas a znova pripravil o všetky slová. „Sľubujem, že urobím všetko, čo je v mojich silách, aby si bola šťastná..." pošepol váhavo, pomaly si jazykom prechádzajúc po perách. „Pretože ťa ľúbim."
Oh.
Prestala som dýchať, uvažovať, reálne myslieť. Možno mi dokonca prestalo aj tĺcť srdce, ale v tej chvíli na tom naozaj nezáležalo.
Moja myseľ sa totiž zbláznila a dookola opakovala tie isté slová.
Ľúbim... ľúbim... ľúbim...
„Ľúbiš ma?" opýtala som sa ticho, akoby som tomu stále nemohla uveriť.
A veruže som nemohla.
Parker krátko prikývol, znova prilepil pery na moje a následne sa váhavo usmial. „Neviem kedy mi to konečne došlo, možno dnes, možno dávno, ale som si istý, že ťa ľúbim, Tori."
ON. MA. Ľúbi.
„A preto ťa prosím, ver mi, že spolu všetko zvládneme. Nikam nejdem, ani dnes, ani zajtra a už zrejme nikdy. To ti sľubujem."
Všetky tie slová spôsobili, že som spustila ďalšiu plejádu sĺz, hlasných vzlykov a bujarých myšlienok, ktoré sa mi prehrávali v hlave ako pokazená platňa. Parkera moje nezmyselné správanie zrejme vyľakalo, pretože mi nadvihol tvár a zatváril sa nechápavo. „Prečo znova plačeš srdiečko?"
„Pretože ma ľúbiš," vysúkala som zo seba zmätene.
Pery sa mu roztiahli v ďalšom širokom úsmeve, pritiahol si ma na zem k sebe a tuho stisol v láskavom objatí. „V tom prípade plač, ak ti to pomôže, pretože ťa naozaj ľúbim."
~
Keď som sa konečne ako tak upokojila, ma Parker, celú uplakanú a roztrasenú vzal k sebe domov. Najprv však musel Ally v krátkosti vysvetliť, že mi zdochla mačka a som z toho úplne vedľa. Tá to na moje vlastné prekvapenie predišla bez zbytočných komentárov a dovolila mu odísť s tým, že si k sebe ako posilu privolala Adama.
Parker mi v kuchyni pripravil sendvič s arašidovým maslom, následne mi napustil vaňu a keď som bola zababušená v teplom župane, vzal ma do postele.
Moja hlava ešte stále spracovala to, čo povedal. Bola som tým zaujatá natoľko, že to dokonale odpútalo moje obavy z neplánovaného tehotenstva.
Ráno však ukázalo, že som panikárila úplne zbytočne. Trápnejšie ako vysvetľovať, že som tehotná bolo totiž to, že som tie trápne ženské veci dostala u neho doma.
~
NIE, Tori naozaj nie je tehotná :D
Týmto bláznivým nápadom som chcela len poukázať, že toto sa deje mnohým dievčatám, niekde tam... vo svete :D :D :D a zároveň sa ešte s týmito postavami nechcem rozlúčiť, keďže koniec sa blíži nenávratnou rýchlosťou(aby som to zbytočne nenaťahovala!). Pevne verím, že vo vás táto kapitola vyvolala malý úsmev, a zároveň sa všetci ľúbite tak ako Parker ľúbi Tori! Múza ma dnes pekne nakopala a aj vaše komentáre, ktoré ma pobavili :D AŽ taká dramatická predsa byť nemôžem!
Zbožňujem vás!
PS: Dúfam, že vás týmito pridávaním kapitol neunavujem, ale vždy sa tak teším na vaše reakcie, že to skrátka musím pridať čo najrýchlejšie ! :D