Another Love

45.kapitola

Aj napriek tomu, že bolo pol desiatej večer klub bol až priveľmi zaplnený ľuďmi, ktorí sa tlačili do všetkých strán. Celú cestu som bežala, nohy sa mi triasli a dych mi vychádzal z pootvorených pier v nepravidelných intervaloch. Mojej panike nepomáhalo ani to, že už z dverí som za barovým pultom zbadala známu hrivu vlasov, ktorá ako inak patrila Ally.

Tá ma okamžite spoznala, keď som sa udychčaná oprela o barový pult a spustila zo seba nezmyslený príval otázok.

„Spomaľ," prerušila ma a zatvárila sa nesmierne nechápavo.

Ibaže ja som nemala čas spomaliť. „Kde je Parker, Ally?" skríkla som cez hlasnú hudbu a roztrasené ruky si vsunula do vreciek bundy tak, aby si ich nevšimla všimnúť.

„Vzadu," kývla hlavou a ešte raz počudovane nadvihla jedno obočie. „Si v poriadku? Si nejaká bledá."

Namiesto odpovede som sa vzdala opory, ktorú mi dovtedy zabezpečoval vysoký, drevený pult a opatrnými, už premyslenými krokmi som sa vydala smerom k skladom. Môj plán však nebol až tak dokonalý, pretože ma presne uprostred zastavila opäť Ally, celkom silným zatrhnutím lakte.

„Kam si myslíš, že ideš?" spýtala sa otrávene. „Už tu nepracuješ, čiže nemáš právo sa tu pohybovať."

Srdce mi vynechalo úder, ruky sa mi znova roztriasli a niečo vo mne ma donútilo zatváriť sa kajúcne. „Ver mi, Ally, nebola by som tu, ale... ide o život."

Nechápala, ale prv než by sa stihla spýtať ďalšiu celkom nepotrebnú otázku, som sa jej vytrhla zo zovretia a rýchlymi krokmi sa stratila vo dverách, ktoré viedli k skladom. Našťastie ma nezastavila a keď som sa ocitla v ďalšej miestnosti, niečo vo mne jej túžilo poďakovať, keďže mi neklamala.

Parker bol naozaj v sklade, práve mocnými rukami dvíhal debničku s pivom a veselo si pískal. Keď však opatrne natočil hlavu a zbadal ma postávať pri dverách celú roztrasenú, okamžite spozornel.

„Čo tu robíš?"

Debničku zložil na zem, prekonal vzdialenosť, ktorá bola medzi nami a pomaly si ma celú premeral. „Stalo sa niečo ?"

A vtedy som sa rozplakala.

Najprv to bol len nezmyselný vzlykot, potoky sĺz a potom som už doslova skuvíňala ako malé dieťa, ktorému rodičia vzali najobľúbenejšiu hračku. To všetko preto, že som bola tak strašne zmätená.

„No tak srdiečko," láskavo ku mne prehovoril, tvár mi uchopil do oboch svojich dlaní a palcami nežne zotieral moje nezmyselné slzy. „Čo sa stalo? Desíš ma."

Vzlykla som, potiahla nosom a kolená sa mi zase raz trápne roztriasli. „Neprišlo mi to."

Myslela som si, že to pochopil, ale on nechápavo nadvihol jedno obočie a pokrútil hlavou zo strany na stranu. „A čo ti neprišlo? Prijatie na výšku? Pretože srdiečko, to nie je dôvodom pre plač, ja na to prijatie čakám už mizerné tri roky."

Z hrdla mi unikol hlasný ston. „Nechápeš to."

Parker váhavo prikývol, znova mi prstami prešiel cez slzy a pokojným hlasom sa pustil do nezmyselného rozprávania. „Ale chápem, mňa tiež nikam nezobrali. Čakal som tri roky a pozri kde som dnes. Vážne nemáš dôvod plakať, ak ti to nevyšlo tento rok, budúci ťa určite príjmu."

Preboha. Čím som si zaslúžila takého idiota?

„Ty to nechápeš," zopakovala som bezradne a z očí sa mi pustili ďalšie húfy sĺz. „Tu nejde o výšku."

V istom momente som si myslela, že sa mu v očiach objavila malá iskierka poznania, ale znova prekonal všetky moje očakávania, keď spojil pery do úzkej priamky a hlasno vydýchol nosom. „Ničomu nechápem Tori. Niekto ti ublížil? Stalo sa niečo?"