Ráno ma budila príšerná bolesť hlavy a pocit obrovského hladu, ktorý sa mi bohužiaľ nedarilo odohnať. A keďže lenivosť vyhrávala prvé miesto, zamotala som sa tuhšie do prikrývky a pokojne vzdychla, keď mi jej teplo príjemne zohrievalo umrznuté telo.
Lenže osud mi opäť nedoprial a keď som na malý, celkom nepatrný moment otvorila oči, od ľaku som takmer dostala infarkt. V kúte izby, len pár metrov od postele, na malej koženej sedačke sedel totižto Ben a s výrazom ako vytesaným z kameňa sledoval každý môj pohyb.
Hlasno som vzdychla. „Vypadni."
Nezabralo. Ruky si prekrížil na hrudi a oči sa mu pritom čudne zaleskli. Vedela som prečo prišiel, ale predsa len vo mne žila malá iskierka nádeje, že tentokrát do mňa nebude nikto hučať pre moje detinské správanie.
Mýlila som sa. Hrozne som sa mýlila.
„Nebolí ťa hlava?" opýtal sa s predstieranou falošnosťou a tón jeho zamatového hlasu dokonale naplnil tichú izbu.
Z pier sa mi vydral ďalší vzdych, tentokrát dlhší a mučivejší. „Dostaň to zo seba Ben a nechaj ma spať."
Nemusela som to opakovať dvakrát, Ben náhlivo pokrútil hlavou a hneď na to skrčil obočie, čím dokonale podčiarkol svoj hnev. „Pozri, nie som tu preto, aby som ti niečo vyčítal..."
Och, samozrejme, na to sú tú rodičia a Alex, pomyslela som si a trpkosť vlastných myšlienok ma prinútila na malý moment zatvoriť oči.
Ben však zaryto pokračoval. „Včerajšok si prehnala, viem to ja a vieš to aj ty," keď stíchol, opäť som otvorila oči a naše pohľady sa okamžite stretli. Ibaže tentokrát sa na mňa nedíval s toľkou láskou a chápavosťou ako zvyčajne, ba naopak, jeho pohľad mrazil a pripínal mi všetko zo včerajšieho fiaska. „Nesmie sa to opakovať Tori."
„To nemôžem sľúbiť," zamumlala som a ospalo si zívla, keď mnou prešla ďalšia vlna neuveriteľnej únavy.
Myslela som si, že sa Ben zasmeje a potom ma počastuje nejakou ironickou poznámkou, ale on namiesto toho prísne zaťal sánku, prudko vstal a rozzúrene na mňa ukázal prstom. „Neviem, čo sa snažíš týmto svojím správaním dokazovať, ale lezieš nám s tým poriadne na nervy!"
Ou.
„Nikto vám nekáže starať sa mi do života," odvetila som a aj napriek tomu, že hlas som mala celkom pokojný, moje vnútro sužovalo úplný opak.
Chvela som sa. Žalúdok mi sťahovali nepríjemné kŕče a v hlave vyskakovali obrovské výčitky svedomia. Byť odporná k Benovi, bolo to posledné po čom som túžila.
„Máš osemnásť!" zreval nepríčetne a môjmu zraku neušlo, ako sa mu chvela ruka, ktorú ešte stále držal vo vzduchu, s ukazovákom namiereným priamo na mňa. „Ty si ani neuvedomuješ čo hovoríš Tori!"
Nahneval ma. Jeho hlas, jeho postoj, to ako sa na mňa díval a každé slovo, ktoré vyslovil ma neskutočne iritovalo. Nenávidela som, keď mi ľudia vyhadzovali na oči môj vek, akoby na tom niekde záležalo. Je to len číslo. Jedno hlúpe. Trápne. Číslo.
Vstala som, zlostne odsotila prikrývku na bok a rýchlo sa natiahla po sveter, ktorý ležal na zemi.
Ben ma naďalej v tichosti pozoroval. Jeho pohľad sa mi vyrýval do chrbta, keď som si hrubý, čierny sveter pretiahla cez hlavu a obe ruky navliekla cez úzke otvory. Itenzita toho pohľadu však spôsobila, že som sa striasla, aj napriek teplému materiálu, ktorý ma tuho objal.
Nechcela som sa hádať.
„Vypadni Benjamin!" precedila som pomedzi zuby a častovala ho rovnako zlostným pohľadom, akým sledoval on mňa.
Vedela som, že nepoľaví a neodíde, preto ma vôbec neprekvapilo, keď ku mne pristúpil, chytil ma za plecia a mierne mnou zatriasol. „Spamätaj sa Tori."
A vtedy to prišlo. Tá pomätená časť mňa ho silno sotila do hrude, až zabalansoval a hlasno zanadával. Nestihla som sa mu však ospravedlniť, ani ho ľutovať, pretože som prešla k dverám s úmyslom čo najrýchlejšie vypadnúť a to nie len z domu, ale najmä z jeho prítomnosti.
„Ak teraz otvoríš tie dvere Tori, bude to poslednýkrát, čo budem na tvojej strane!"
Zamrzla som uprostred pohybu, s prstami zvierajúcimi chladnú kľučku a myšlienkami rozutekanými na všetky strany. „Ty si na mojej strane?" opýtala som sa nevrelo opäť mu venujúc svoju pozornosť. Svoje trasľavé ruky som presunula za chrbát a pevne si zovrela zápästie.
Ben prikývol. Zase zanadával a dlaňou si s tichým povzdychom prešiel po hrudi, až vtedy som si uvedomila, čo som spravila.
„Ja..." nadýchla som sa, pomaly sklonila hlavu a svoj pohľad zaryla do drevenej podlahy. Zaplavili ma obrovské výčitky svedomia a niečo, čo som nedokázala ani opísať. „Prepáč."
„Ja nie som ten komu by si sa mala ospravedlňovať," sykol a prestúpil z nohy na nohu. Bol nervózny a určite veľmi, veľmi nahnevaný.
Privrela som oči, v hlave poprosila samú seba o silu a konečne sa zadívala jeho smerom. Stál na tom istom mieste, s rukami prekríženými na šedom svetri a pohľadom zabodnutým priamo do mojich očí. Chcela som sa zase ospravedlniť, ale jeho zúžené obočie a výraz tváre mi dostatočne naznačovali, že jeho moje ospravedlnenia vonkoncom nezaujímajú.
„Nebudem sa nikomu ospravedlňovať," povedala som odhodlane cítiac vo vlastnom hlase dávku predstieraného odporu. Nikto totiž nemohol ani tušiť, že som v skutočnosti ľutovala každý svoj doterajší čin.
Benov výraz sa zmenil z nahnevaného priam na zúrivý a bola by som ho pozorovala aj naďalej, lenže on pokrútil hlavou, zase raz ma chytil za obe plecia a priblížil svoju tvár k tej mojej. „Prechádza ma s tebou trpezlivosť."
Zdvihla som obočie a zatvárila sa maximálne pobavene. „Pošleš ma to riti tak ako si to urobil s Franny? Začneš ma ignorovať? Koľko ti to vydrží ?... tri roky?"
Jeho tvár potemnela, prudko sa nadýchol a s rovnakou vervou aj odo mňa odstúpil.
Ja som však nehodlala prestať. „Niečo ti však poviem. Ja ti už druhú šancu nedám ako to urobila tvoja naivná a hlúpa Francesca."
Moje slová a pobavený výraz celkom stačili na to, aby Ben konečne vybuchol. Presne ako som očakávala. „To, že ničíš rodinu celkom tolerujem, ale nedovolím ti, aby si si vybíjala svoju zlosť na niekom, kto s týmto nemá nič spoločné!"
Cúvla som, ruky vystrela pred seba v obrannom geste a z pier mi ušiel predstieraný smiech. „Ako môžem ničiť niečo, čo už dávno neexistuje?"
„A vieš prečo to neexistuje?" opýtal sa ma a dlaňou bezradne mávol vo vzduchu. „Všetko sa to rozpadá kvôli tomu, že si mrcha!"
Ou. Vnútro mi zovrela tuhá bolesť a v krku mi navrela obrovská hrča, ktorá sa priam túžila rozpustiť na potoky sĺz. Ibaže to som nemohla dovoliť, preto som len hrdo zdvihla hlavu a prstom ukázala na dvere. „Vypadni Ben, odchádzam za Jakeom."
Nemusela som to opakovať dvakrát, Ben po mne fľochol nechápavým pohľadom, zase raz pokrútil hlavou a následne zúrivo odišiel, silno za sebou zabuchujúc dvere.
Popadla som dych, dlaň si priložila na srdce a na malý moment zatvorila oči.
Hovoril pravdu. Samozrejme, že hovoril pravdu. Všetko sa rozpadá najmä kvôli mne.
~~~~
Táto kapitola je asi ako moja momentálna nálada. Pevne však verím, že sa vám to páči, aj napriek tomu, že sa zatiaľ nedeje nič zaujímavé!