"Kapitánka Laversonová,vitajte!" privíta ju muž za dverami a zdvihne ruku na pozdrav.
"Shemold." kývne hlavou Jeance. "Veďte nás."
Muž nenamieta a vedia nás hlbšie do domu.
Vnútri je to zariadené príliš sterilne. Všade biele steny a prázdne chodby. Navyše,budova nevyzerá nijak veľká a netuším,kam sa tych pár stoviek ľudí pred dverami pomestí.
Zastaneme na širokej chodbe pred radom posuvných kovových dverí. Muž stlačí stlačítko vedľa dverí a tie sa doprevádzané škrípavými zvukmi otvoria.
Hľadíme do tmavej výťahovej šachty. Lano naproti je napnuté a ťahá niečo nahor.
Počujem, ako dievča vedľa mňa nasucho prehltne a chalan za mnou čosi zamrmle.
Toto sa mi prestáva páčiť.
V osvetlenej časti šachty sa objaví hrdzavá kovová klietka. Zastane na úrovni podlahy a muž hneď otvorí vstupné "dvierka."
"Nech sa páči." nahodí podozrivo milý úsmev a ukáže dovnútra klietky.
Všetci sa zarazene pozrieme na Jeance. Na tvári má stále ten odmeraný výraz a nepohne ani brvou.
"Nejaký problém,Leo?"
"Nie." prehovorí mohutný blonďák vedľa Lucasa. Rýchlo po nás prebehne podľadom a nedôverčivo vstúpi do klietky.Obdivujem ho za to, že šiel ako prvý.
"A vy slečna Kinley?" zaskočí ma otázkou Jeance.
" Žiadny problém." precedím cez zaťaté zuby a vôjdem dnu k zvyšným vodcom,vrátane Lucasa. Pocítim jemný pokles, no robím,ako by som si to nevšimla.
"Títo piati pôjdu sami." ukáže na nás Jeance. Muž prikývne a odíde privolať zvyšné výťahy.
V klietke zostanem stáť pri vchode s odstupom od odstatných. Nervózne si hryziem peru a snažím sa nerozmýšľať nad tým,čo nás čaká dole. Pocit strachu ma trhá na kusy a najradšej by som utiekla.
Jeance chytí dvierka a zacvakne ich o klietku,takže sa už nedá výjsť.
Jej žltohnedé oči sa na chvíľu stretnú s tými mojimi.
"Snažte sa prežiť." šepne potichu a odvráti zrak. Kovové dvere sa začnú zatvárať a ruch za nimi vystrieda zlovestná tma.
Snažte sa prežiť...
Hlavou sa opriem o mriežkovanú stenu a započúvam sa do pravidelných nádychov a výdychov ľudí v klietke.
Sme tu piati. Lucas, ja, Leo a neznámy chalan s babou.
Ticho preruší škrípanie ťažkých reťazí a pohneme sa smerom nadol.
\\
"Som Christen." prehovorí z ničoho nič to neznáme dievča. Síce je tma, no nemôžem sa zbaviť pocitu, že sa na nás usmieva.
"Leo."
"Zac." prehovorí hrubý chlapčenský hlas.
"Lucas."
Zakaždým sa pozriem smerom,odkiaľ prišiel zvuk.
"Kinley." prehovorím ako posledná. Všetci mlčia a tak sa nenamáham zmeniť to.
Náhle cukne celou klietkou smerom dopredu. Nikto to nečakal a všetci stratíme rovnováhu. Môj pád našťastie zachytí kovová sieťovina. Pocítim však váhu cuzdieho tela,ktorá ma tlačí o stenu klietky.
Dotyčný si to zrejme uvedomil,pretôže tlak zmizne.
"Prepáč, nechcel som..." začne sa ospravedlňovať priveľmi známy hlas.
"To je v pohode." preruším ho. Ostane ticho.Tiež ma musel spoznať po hlase a zrejme mi už nič viac nechce povedať.
Som v tejto tme dezorientovaná a už si nie som istá ani tým, že ideme do strany.
Ak teda ideme...
//
"Ako dlho už môžeme ísť?" nadviaže rozhovor Zac.
"Okolo päťnásť minút." odpoviem.
Pocítim pohľady upreté na mňa. Sama som zaskočená,že som sa ozvala.
"Ktorú izbu máš vlastne na starosti?" položí mi otázku Leo.
A fakt,ktorá izba som vlastne bola?
"No..."
"Päťku." zachráni ma Lucas.
Päťku? Zíde sa vedieť...
Kabína výťahu spomalí a premkne ma divný pocit. Akoby sme padali...
Christen zjačí a mne výkrik zastane v otvorených ústach. Prstami sa zakvačím o mreže steny.
Padáme dolu neprirodzenou rýchlosťou. Toto určite nebolo v pláne.
Pocit,že pod nohami nič nemám a padám do prázdna ma desí. No hrozivejší bude moment dopadu. Bodaj by neprišiel.
\\
Hrôzostrašné vŕzganie kladiek a reťazí ustane a ostaneme stáť.
Pomaly otvorím oči a potláčam nevolnosť. To čom som teraz prežila,bolo horšie než hociktorá horská dráha. Už nikdy to nechcem zažiť znovu!
Predo mňou za začnu odsúvať rovnaké dvere ako boli...hore?
V nich stojí vyšší vytrénovaný plavovlasý chalan a odjistí dvere na klietke.
"Ospravedlňujem sa, trochu sa zasekol brzdiaci systém." pomôže nám výsť von a prezerá si nás.
"Som Dylan a..mám vás na starosti." povzdychne si a venuje nám očarujúci úsmev. "Ukážem vám to tu a ocením,ak slečny pôjdu prvé." žmurkne.
Zachytím nenávistné pohľady chalanov a neubránim sa úsmevu.
Christen k nemu podíte a postrčí ho.
"Tak fajn fešák,ukáž nám to tu."
\\
Blúdime dlhými chodbami,ktoré mi už lezú na nervy. Sú všade a sú také identické. Ako sa tu má človek dofrasa orientovať?
Konečne výdeme z labyrintu chodieb a ocitneme sa v obrovskej hale. Na bokoch sú obrovské železné stĺpy a celá železná konštrukcia drží strop.
Ako hlboko sme pod zemou? preblysne mi hlavou.
"Tuto bude prebiehať väčšina vášho výcviku." povie Dylan s divnou dávkou hrdosti v hlase.
Výcvik.
Otrhnem pohľad od stropu a rozhliadam sa po hale.
Nachádzajú sa tu tri obrovské plochy,na ktorých sa mlátia vo dvojiciach ľudia,približne v mojom veku.
Ozve sa bolestný výkrik a jedno dievča sa chytí za brucho. Z úst jej tečú potôčiky krvi. Chlapec,ktorý ju kopol nachvíľu ustúpi akoby čakal,že zaútočí a potom sa zase vrhne na dievča. To padne na zem ako handrová bábika.
Pohľadom prepehnem na druhú stranu arény. Nachádza sa tu obrovská strelnica. Vzduchom lietajú neprestajne guľky,nože a iné smrteľné zbrane.
Pomedzi to všetko sa prechádzajú ľudia s neprítomnými pohľadmi a odnesú bohviekam každého,kto sa vážne zraní, či odpadne.
Nervózne prenesiem váhu na druhú nohu.
Toto nemôže byť pravda...
Hala je plná násilia,bolesti,krvi.
Teraz sa končí všetka sranda a začína boj o prežitie, uvedomím si. Teraz sa začína oficiálne...
Zachytím Lucasov pohľad.
Vedel o tom?
Pozerá na mňa tak vytrvalo tými svojimi prenikavými očami. Dlho to nevydržím a preruším s ním očný kontakt.
"Tak toto bude zábava." poznamená Zac.
Irónia z jeho vety priam kričí.
Zabodnem pohľad do zeme. Chcem utiecť. Utiecť niekde ďaleko a skryť sa pred svetom.
"Bude to boj." opraví ho Dylan.
--------------------------------
Ďalšia kapitola je na svete.
Minulé komentáre ma veľmi potešili,tak dúfam,že vás ani teraz nesklamem. :-)