Asi minútu sme sedeli v tichu. Nakoniec ticho prelomil prvý Daniel: ,,Hovorila si, že si stratila pamäť a že miluješ formulu. Prišla si k formule až po strate pamäti alebo si ju mala rada ešte predtým a rodina ti povedala čo si mala rada?"
Teraz som sa naozaj musela poriadne zamyslieť. Rodina mi nič nepovedala. Toto bolo niečo, čo som mala vryté v pamäti... Ale nie dosť na to aby som si na to spomenula.
,,Ja neviem. Vážne." pokrčila som plecami a hovorila ďalej ,,Proste ja som to brala ako súčasť života. Chápeš, niečo ako to, že musíš jesť. Jeden deň som si zapla Formulu a bolo to pre mňa úplne normálne." V jeho očiach som zahliadla niečo ako radosť ale hneď ako sa to objavilo, tak to aj zmizlo.
Len mĺkvo prikývol. Zdá sa, že tu sa debata skončila. No tak, rozmýšľaj Lu. Povedz, opýtaj sa niečo.
Skúsila som to: ,,A ty? Odmala si chcel jazdiť v F1?" Oprel sa, založil si ruky za hlavu a pozrel sa na oblohu. Akoby spomínal na staré dobré časy. Po chvíli sa usmial a povedal: ,,Raz v televízii som videl Schumachera a veľmi sa mi to zapáčilo. Chcel som byť ako on, tiež som chcel jazdiť. Povedal som to rodičom a potom sa to nejako zvrtlo a odrazu som jazdil v F1..." Nič som mu na to nepovedala, len som sa usmiala do tmy.
Ako sme tam tak sedeli, tak som sa po chvíli postavila zo stoličky a išla som si ľahnúť do trávy, aby som mohla pozorovať hviezdy. Daniel sa ani nepozrel čo robím... akoby vedel že to spravím.
Asi po piatich minútach prišla Michelle. Nevšimla si ma a zakopla o mňa. Našťastie nespadla ale začala nadávať ako pohan. Daniel vyprskol do smiechu a ja tiež. ,,Preboha, Lu! Prepáč! Dúfam že som ti nič nespravila? To si sa nemohla ani ozvať že si tu?!"
,,Hej som v pohode," odpovedala som jej, zatiaľ čo som sa stavala na nohy. Vydýchla si s úľavou: ,,Nooo dobre... Poď, ukážem ti izbu."
Michelle mi urobila komplet prehliadku domu. Zaviedla ma do izby kde som mala spať. Vyzerala ako izba, kde odkladajú veci. V rohu bola posteľ a pri nej nočný stolík. V druhom rohu pár krabíc, malý ošúchaný stolík, dve fotelky atď. ,,Prepáč, je tu trošku bordel. Málokedy využívame túto izbu" ospravedlnila sa mi. Mávla som rukou. ,,Pff. Myslíš, že mi to vadí?"
Usmiala sa a ukázala na posteľ. ,,Chceš nejaké voľné tričko alebo normálne pyžamo?",,Mne to je jedno... Ale keď si mám vybrať tak skôr to voľné tričko" pokrčila som plecami. Uškrnula sa na mňa a povedala: ,,Myslela som si. Hneď ti ho donesiem."
Išla do vedľajšej izby a odtiaľ mi doniesla veľké tričko. Nadvihla som obočie. ,,Nebude sa Daniel hnevať?" ,,Aaale čo si." Michelle si odfrkla. ,,Okhej..." Takže to znamená že Daniel spí hneď vedľa. No... To bude zaujímavé.
Išla som sa umyť. Vyšla som z kúpeľky, popriala všetkým dobrú noc a išla som spať.
Ráno
Zobudil ma akýsi šramot. Pootvorila som jedno oko a zistila som že pozerám do steny. Naspäť som ho zatvorila a otočila sa na druhý bok.
,,Verím, že si sa cez noc poriadne nadýchala mojej vône." povedal Daniel. ,,Čo?" opýtala som sa. Najprv som nechápala na čo naráža, ale potom som si spomenula na tričko. Prudko som otvorila oči a zbadala ho ako robí zhyby na žrdi, ktorú som si včera vôbec nevšimla. Len v kraťasoch.
Zasmial sa. ,,Až tak dobre voniam, že si stratila pamäť?",,Nie...teda áno..." odpovedala som v pomykove. Vyznela som ako úplný hlupák. Znovu sa len na mne zasmial.
Všimla som si, že slnko je celkom nízko. Vybehla som naňho:,,Čo tu vlastne robíš o..." kým som pozrela na hodinky, stihol ma predbehnúť. ,,O siedmej ráno? Ospravedlňujem sa vám, výsosť, že som doma a robím to čo každý deň."
Už mi vážne začínal liezť na nervy. Zavrčala som naň. Nemohla som ani ležať v posteli, pretože by som vyzerala ako ešte väčší hlupák. Tak som pozbierala všetku silu a donútila sa postaviť z postele. Vstala som a cítila som na sebe jeho uprený pohľad. Tričko mi siahalo tesne pod zadok.
Mala som chuť ihneď vypadnúť z izby, ale niečo mi napadlo. Keď on provokuje s cvičením bez trička, prečo nemôžem provokovať ja? Začala som si ustieľať posteľ. Bola som k nemu otočená chrbtom, tak som si dala záležať na tom, aby som to robila pomaly. Nech sa pozerá.
Najprv mi bolo blbo, ale potom som počula ako prestal cvičiť. Diabolsky som sa usmiala. Nakoniec mi to nedalo a musela som ho podpichnúť: ,,Dobre sa ti pozerá?" Chvíľu bol ticho, akoby rozmýšľal čo odpovie. Potom povedal niečo, čo som nečakala: ,,Och, ani nevieš ako dobre. Si kočka, vieš o tom?"
Stuhla som. Ten chlap je taký arogantný! Nakoniec som sa k nemu s úsmevom otočila a povedala: ,,To rada počujem," a odkráčala som do kúpeľky. Celý čas som na sebe cítila jeho pohľad a hlavne mravčenie v prstoch.
Odvážila som sa vydýchnuť až keď som zavrela dvere do kúpeľky. Mala som chuť si o ne otrieskať hlavu. Bola som s ním päť minút a urobila som zo seba takého idiota! Panebože! Poriadne som sa nadýchla aby som sa upokojila. Umyla som sa a keď som vyšla z kúpeľne, čakala tam už Michelle.
,,No ako? Vyspatá?" opýtala sa. ,,Až do ružova," usmiala som sa na ňu. Už-už išla zatvoriť dvere, keď ich prudko otvorila a povedala: ,,Skoro som zabudla... Kľudne choď do mojej izby, keď sa chceš prezliecť. Daniel ešte stále cvičí. Ani ja ho odtiaľ nevyženiem," zasmiala sa. Len som prikývla.
Vošla som do 'svojej' izby. Keď na mňa Daniel pozrel, prešlo mnou vzrušenie. Spamätaj sa Lu! Bez slova som si rýchlo zobrala veci a utekala do Michellinej izby. Keď som tam vošla, tak som sa rýchlo obliekla. Keď tak ju počkám... Začala som sa obzerať, keď moju pozornosť upútala gitara.
Najprv som po nej jemne prešla prstami. Keď som ju zobrala do ruky, zrazu sa mi pred očami objavil obraz. Hrala som na gitare. Oproti mne boli dve postavy ale nevedela som ich spoznať... Boli rozmazané. Videla som iba, že jedna postava tiež držala gitaru. Druhá mala tamburínu. Keď sa mi obraz stratil, musela som niekoľkokrát zažmurkať. Zdá sa, že som v minulosti hrala na gitare...
Sadla som si a začala brnkať tóny. Sama som netušila, ako je to možné, že to viem. Že si to pamätám. Chvíľu mi trvalo, kým som sa dostala do rytmu, ale potom to išlo ako po masle. Začala som hrať a spievať a zrazu na svete nebolo nič. Len ja a hudba.
Keď som dohrala, Michelle stála vo dverách s otvorenými ústami a slzami na krajíčku. ,,To... To bolo nádherné. Luisha, to kde si sa naučila tak krásne hrať?",,Ja... No... Nepamätám si. Zobrala som gitaru do ruky a zrazu to išlo... Nepýtaj sa ma takéto otázky! Dobre vieš, že si nepamätám nič!" rozhodila som rukami so smiechom. Obraz v mojej mysli som si nechala pre seba.
Všimla som si, že Daniel stojí za ňou. Pozrel mi do očí. Videla som v nich niečo ako... pýchu. Radosť. Asi sa mi to len zdá. Urcite. Stál tam dve sekundy a zmizol.
,,Predpokladám, že hráš na gitare, keď ju tu máš." poznamenala som. ,,Predpokladáš správne," mrkla na mňa ,,taaakže, si hladná?",,Ja som hladná stále." zasmiala som sa. ,,Hej, všimla som si," Michelle sa tiež zasmiala a kývla mi hlavou aby som ju nasledovala ,,poď, dáme si raňajky."
Po desiatich minútach v kuchyni sa začala po dome šíriť vabivá vôňa. Bolo to niečo ako praženica, ale dávalo sa tam toho ešte viac. Naozaj som netušila ako sa to volá, aj keď mi to Michelle stále pripomínala.
,,Tvoji rodičia ešte spia?" opýtala som sa a dala si ďalšie sústo. Pozrela na mňa prekvapene ,,A?",,Noo, vieš. Je mi to divné, keďže u nás v rodine vždy vstávajú prví rodičia..." Mávla rukou a povedala: ,,Jhaaaj. No to u nás sa takéhoto nikdy nedočkáš," zasmiala sa ,,ja s Danielom sme ranné vtáčatá. Naši vždy vstávajú až po nás.",,Aha"
Dojedli sme, pomohla som jej upratať a poumývať riad, keď mi zazvonil telefón. ,,To nie je možné, že každý vstáva ráno tak skoro len ja nie!" povedala som rozhorčene. Michelle na mňa kývla hlavou. Tichá otázka. ,,To je z práce." povedala som a zdvihla som.
Po chvíli som zložila a skôr ako som sa spýtala Michelle otázku, ona ma predbehla: ,,Určite musíš ísť domov. Bude ti vadiť keď ťa odvezie Daniel? On práve smeruje tam, kam ty.",,ČO? No... Tak dobre, no..." odpovedala som zarazene. Presne som vedela čo ma čaká. Dlhá, tichá, trápna cesta.
Michelle tľoskla jazykom a povedala: ,,Ja už o polhodiny odchádzam preč. Mohla by si to prosím oznámiť môjmu bratovi? Ja sa musím ísť pripraviť.",,Tak fajn..." odpovedala som. Vôbec, ale že vôbec sa mi tam nechcelo ísť.
Musela som sa premôcť, aby som urobila tých niekoľko krokov do tej izby. Keď som vošla, Daniel neprestal cvičiť, len na mňa zrúkol: ,,Čo chceš?" Stisla som ruky do pästí. No ale takto sa so mnou baviť nebude! Ale odpovedala som kľudne:,,Máš ma odviezť domov keďže tvoja sestra už o polhodiny odchádza."
Prestal cvičiť a hrozne pomaly ku mne došiel. Musela som trochu zakloniť hlavu, aby som sa mu pozrela do tváre. Jemne mi chytil bradu. Stuhla som. ,,Keď ma pekne poprosíš..." Už-už som chcela vybuchnúť, rozhodiť rukami a nakričať naň, aký je hajzel. Mala som otvorené ústa ale potom som sa zamyslela a zavrela ich.
Jemu práve o to ide. Nedarujem mu tú radosť. Nakoniec som zdvihla jedno obočie a povedala: ,,Veď ja tu kľudne ostanem aj dozajtra. V práci im poviem, že som chorá...",,Dobre," odpovedal. ,,Okej" len som pokrčila plecami a ležérnym krokom som sa vybrala preč.
Prešlo 15 minút a ja som zúfalo sedela na gauči. Michelle nevychádzala z izby. Zrazu prišiel Daniel. Zavrčal na mňa: ,,Ideme",,Čo? Nehovoril si že..." prerušil ma ,,Nepovedal som, že ťa nezoberiem." Chcela som namietať, ale potom som si prehrala v hlave rozhovor. Naozaj nič také nepovedal.
Rýchlo som si skontrolovala všetky veci a keď som si bola istá, že mám všetko, rýchlo som za ním vybehla vonku. Nastúpila som do auta a on hneď vyhodil rýchlosť a išiel.
Asi desať minút sme ticho sedeli. Bolo tam dosť dusno. ,,Takže, kam to bude?" čakala som, kedy sa to opýta. Nadiktovala som mu adresu. Po troch minútach zastavil. Otvorila som dvere a povedala: ,,Ďakujem za odvoz... Ahoj" ,,Maj sa," odpovedal a ani sa na mňa nepozrel. Zavrela som dvere. Vidím, že aj slušnosť mu chýba. Hneď na to, ako som prešla okolo auta, zdúchol preč.