Pozeral som sa na Lexi, jej oči plné výčitiek. Viní samú seba za to, že nevidela, že nie som v poriadku.
"Tak ma to mrzí." Zopakovala s trasúcim sa hlasom. "Mala som to vedieť. Mala som tam byť. A možno, ak by som si toho všimla skôr, nebol si..." Prezrela si ma od hlavy po päty. "Ako som mohla byť taká slepá?"
"Nie je to tvoja vina." Je to iba moja.
Viem, že nie som v poriadku. Viem, že mám zmätok v hlave. Každá časť mojej hlavy kričí, až je to nevydržateľné. A jediný spôsob, ako ich utíšiť je nahradiť tú bolesť fyzickou. A fungovalo to. Každý krát.
Teda, aspoň pokým som nestretol ju. Moje slniečko.
Keď som s ňou, všetko ostatné zmizne. Všetko ostatné sa zdá nepodstatné. Všetky starosti svety zmiznú, keď ona vojde do izby a ja neviem prečo. Neviem, prečo ona.
Ale bojím sa, čo sa stane, keď ma po tomto opustí. A to sa aj stane. Už vidí ako poškodený som a odíde.
"Prečo, Finn?" Takmer zašepkala.
"Ja neviem." Povedal som pravdu. "Nemôžem tomu pomôcť. Iba tak môžem utíšiť svoju hlavu."
Jej ruky vyleteli k jej ústam, než si zakryla celú tvár, hlavne oči, a roztrasene vydýchla.
Nevedel som kam to od teraz pôjde, čo sa stane. Odíde? Opustí ma? Ak áno, čo budem robiť?
Lexi sa zrazu pohla z miesta, ruky stále na jej tvári, a začala kráčať ku mne. Nevedel som či sa jej mám uhnúť, pretože chce odísť, ale ostal som stáť ako stĺp, keď narazila do mojej hrude a jej ruky sa okolo mňa obmotali.
"Prosím rozprávaj sa so mnou." Pevne ma objala, ako keby sa bála, že utečiem. "Nech ide o čokoľvek iba...rozprávaj sa so mnou."
Ešte stále som sa pozeral na miesto, kde pred chvíľou stála, zmätený z toho, čo sa deje. Moje srdce sa pomaly rozpadávalo s každým krokom, ktorý ku mne spravila, v obavách, že odchádza. Ale teraz? Moje srdce bije v mojej hrudi tak, ako ešte nikdy predtým.
A moja hlava nie je tichá, ale ani hlasná. Je...pokojná.
Moje ruky si našli cestu okolo Lexi a naspäť som ju objal. Pocítil som, ako sa ihneď uvoľnila.
"Iba rozprávaj, Finn. Sľubujem, že budem počúvať."
Tie slová som dookola počul, kým sme sa objímali, budem počúvať. Bude počúvať. Nekričí na mňa a hovorí mi, že to čo robím je zlé. Že si ničím život. Chce ma vypočuť.
A presne kvôli tým slovám, myslím si, že som sa zamiloval.
Dobre, takže, to bolo trochu viac emocionálne ako som si myslela, že bude. Ale som rada, že sa pár vecí povedalo. Hlavne to, že som tam preňho, ak to bude potrebovať. A dúfam, že ak bude potrebovať pomoc, povie mi to, najlepšie slovami, pretože je očividné, že som niekedy slepá ako netopier.
Keď som sa ukľudnila a odtiahla od Finna, ihneď som nám išla spraviť čaj. Bolo až príliš neskoro, keď som si uvedomila, že nie je šanca, aby mal čaj.
"Hneď budem späť." Povedala som po tom, ako som dala zovrieť vodu, a vyšla z Finnovho bytu, bez slova od neho.
Zaklopala som Zackovi na dvere a čakala, kým mi otvorí. "Lexi, ahoj. Už by som mal prestať byť prekvapený, že ťa tu vidím." Zasmial sa. "Čo sa deje?"
"Potrebujem čaj. Prosím." Nahodila som na seba môj najlepší úsmev.
"Pre teba čokoľvek." Zašiel naspäť do bytu a o pár sekúnd sa vrátil naspäť s tromi krabičkami čaju. "Neviem aký si chcela, ale môžeš si zobrať všetky."
"Ďakujem, Zack. Vrátim ti ich čo najskôr."
"Nerob si starosti." Kývol nad tým rukou. "Si si ale istá, že nechceš niečo tvrdšie?" Nadvihol obočím.
"Toto je dosť, ďakujem." Zasmiala som sa. "Uvidíme sa neskôr."
"Zatiaľ." Žmurkol na mňa a zašiel do svojho bytu, kým ja som sa vrátila k Finnovi.
Našla som ho presne tam, kde som ho nechala. Nepohol sa ani o milimeter. Jeho pohľad bol stále na stole a bolo očividné, že bol stratený vo svojej vlastnej hlave. To nie je dobré znamenie.
Už s čajom som podišla k nemu a sadla si. Trochu som sa uvoľnila, keď odvrátil zrak od stola a pozrel sa na mňa. Poďakoval mi za pohár, ktorý som mu podala a položil ho na stôl ako aj ja.
"Nepamätám si svoju matku." Začal. "A môj otec...no, bol to kretén." Jeho pohľad sa odo mňa premiestnil na biely pohár pred ním. "Jednu noc sa ma pokúsil zabiť."
S tými slovami, ako keby všetka radosť zmizla z celého sveta.
"Takto som sa dostal k tomuto." Rukou si prešiel po jazve na krku. "Pamätám si to, akoby to bolo včera. Niekedy o tom snívam. Že som znova pod ním, s kuchynským nožom pri mojom krku. Po tom ako sa to stalo, nemyslím si, že som niekedy bol normálny. Killian ho vyhnal z domu a od vtedy som ho už nevidel. Viem, že sa pokúšal zobrať Val, ale nebol som vtedy doma.
Ako sme vyrástli, myslím, že som dopadol najhoršie. Neviem či všetci na to zabudli, ale ja som nemohol. V momente ako som mal šancu na to zabudnúť, zobral som ju. Začal som piť a biť sa. Zo začiatku to nebolo také vážne. Pár monoklov, škrabancov, zodreté hánky alebo rozbitá pera.
Všetci sa začali pomaly zaujímať o niečo iné. Killian budoval pre seba a nás meno v New Yorku, Kai mu pri tom pomáhal najviac. Sebastian sa staral o seba a o ďalšiu ženu, ktorú si v ten deň donesie do postele. Myslím, že to bol jeho obranný mechanizmus, aby nemusel čeliť realite. Val sa odsťahovala v momente ako mala šancu, čo bolo pre ňu dobré, ale ja som ostal sám. Pomaly som sa stratil v tieňoch a všimli si ma, až keď som prišiel domov pokrytý modrinami a krvou.
Bol to útek. Od všetkého a všetkých. Veľakrát som chcel, aby to skončilo. Chcel som, aby ktokoľvek, s kým som sa pobil, ma už konečne dorazil. S každou ranou, ktorú som dostal...cítil som sa o niečo ľahší. Potom som si ale uvedomil čo sa stane po tom ako budem preč. Nechcel som, aby sa za to vinili. Takže som sa jedným časom pokúšal vyhýbať bitkám. Moje mentálne zdravie sa iba zhoršilo a nebolo možné so mnou byť v jednej miestnosti. Znova som začal a bolo to iba viac brutálnejšie.
Vždy som sa to pokúšal skryť, ale Kai videl cez všetky moje masky. Vždy mi začal vykrikovať, že jedného dňa ma to zabije a ihneď ako skončil, išiel po Killiana, aby mi aj on niečo povedal. Bolo to iba horšie. Nechápali čo sa so mnou deje a ja som nebol o nič lepší. Nemal som ani šajnu o tom, čo sa so mnou deje. Iba som chcel, aby všetko prestalo.
Keď prišla Lucy, vedel som, že musím odísť. Skončil som tu. Môj plán bol jednoduchý. Prežiť. Prvý deň tu a opil sa do nemoty. Chcel som ostať sám. Nechcel som, aby sa o mňa ďalší ľudia báli." Zdvihol ku mne pohľad. "A potom si tu bola ty. Vyžarovala si radosť a tvoj úsmev..." Pousmial sa. "Nemohol som sa držať ďalej, aj keď som chcel. Ani si to nevedela, a pomáhala si mi viac, ako moji súrodenci kedy mohli. Potom čo sa ale stalo na tej oslave, niečo vo mne sa znova zlomilo, takže som nasral toho najväčšieho chlapa, ktorého som našiel a nechal ho aby ma zmláti, dokým nebudem nič cítiť. Najhoršie je, že aj keď to vždy pomohlo, tentokrát to nefungovalo. Iba som sa cítil horšie. Takže máš pravdu. Nie som v poriadku. Nie som v poriadku, ale neviem čo mám robiť. A dokým som tu neprišiel asi som to ani zmeniť nechcel."
"A teraz?" Dostala som zo seba, neschopná povedať niečo viac.
"Chcem sa zmeniť, Lexi. Naozaj to chcem." Povedal s úprimnosťou v očiach. "Neutiekla si, keď som ti povedal o mafii. Teraz som ti povedal..."
"Stále nikam nejdem." Prerušila som ho skôr ako dopovedal. "Je mi ľúto, že ti to musím povedať, ale ak ma chceš preč, budeš ma musieť vyhodiť a zamknúť dvere a okná." Zasmiala a bola som rada, keď sa ku mne Finn pridal.
"Ďakujem, že si ma vypočula." Povedal a niečo vo mne sa preňho zlomilo. Iba potreboval, aby ho niekto vypočul a nadával mu rady na to ako zvládať vlastný život.
"Dobre, takže...je rada na mne, čo?" Nervózne som sa zasmiala.
"Lexi, nemusíš pre mňa..."
"Nemyslím si, že to robím pre teba Finn." Zdvihla som zrak, jeho oči na mne. "Myslím si, že aj ja toto musím spraviť pre seba. Nikdy som to nikomu nepovedala a možno ak to poviem, už ma to tak nebude bolieť."
"Dobre." Opatrne povedal. "Kedykoľvek chceš prestať, iba povedz."
"Dobre, takže...začala som s tým, keď som mala sedemnásť." Prekrížila som si obe nohy a oprela sa o boky gauča. "Môj otec zvykol kričať, keď bol opitý. Zvykol biť moju matku. A niekedy mňa." Sklonila som zrak na svoje ruky na mojich nohách. "Zvykol nám vykrikovať, že za všetko čo sa v jeho živote pokazilo môžeme my. A myslím, že som si to až príliš zobrala k srdcu. Jednu noc, keď som mala dvadsaťjeden..." Zakývala som hlavou. Prečo je to také ťažké? "Prepáč ja..." Ťažko som vydýchla. "Chcem to povedať, ale je to iba..."
"Neponáhľaj sa. Máme všetok čas na svete." Venoval mi menší úsmev a ja som sa trochu uvoľnila.
Ešte raz som ťažko vydýchla, než som začala rozprávať z odhodlaním dokončiť to čo chcem. "Jednu noc som sedela vo svojej izbe a čítala knihu Na vine sú hviezdy." Povedala som presne, pretože si to pamätám ako keby sa to stalo včera. Pamätám si všetky pocity. "Bolo ticho a potom som počula moju matku kričať 'Mark prestaň, prosím'. Keď som zišla dole videla som môjho otca škrtiť moju matku. Pokúšala sa bojovať a kričať, ale bolo to, ako keby ju vôbec nepočul. Ihneď si ma všimla a doteraz si pamätám ako sa na mňa pozrela. Jej srdce sa v ten moment zlomilo. Kričala na mňa, aby som išla naspäť do izby, ale ja som ju nepočúvla. Namiesto toho som sa k nim rozbehla a pokúšala sa ho z nej dostať. Udrela som ho priamo do tváre a on ju pustil. Stiahla som ju k sebe a ihneď ju začala objímať. Hovorila som jej, že máme odísť, ale ona povedala..." Ťažko som zatvorila oči. "Povedala, že to bude v poriadku. Keď sa otec pozberal, vrhol sa na nás. Kričal ako šialený a ja som sa ho pokúsila zastaviť, aby sa nedostal k matke, ale on ma iba odhodil z cesty ako keby som nič nebola. Udrela som si hlavu o stenu a na chvíľu bola mimo. Iba som počula hlasy a krik dokým..." Zakývala som hlavou. "Bolo ticho."
"Lexi..." Finn sa posunul ku mne bližšie a ruky si položil na moje líca. Až vtedy som si uvedomila, že plačem, pretože mi začal utierať slzy.
"Keď som sa spamätala videla som ju na zemi a pod jej hlavou bolo tak veľa krvi. A on tam iba stál. Nič nerobil. Kričala som naňho, aby zavolal záchranku, a keď to spravil, povedal, že spadla. Bola v kóme niekoľko týždňov, a keď sa prebrala...ona nevedela..."
"Shh." Finn si ma pritiahol k sebe do objatia a ja som už nič nevedela povedať. Ani nepotreboval, aby som mu niečo viac povedala, vedel ostatok. Vie, že po tom sa už z nemocnice nedostala.
Plakala som do jeho trička ani neviem ako dlho, kým ma celú dobu bez slova držal. Malo to byť naopak. Prišla som, aby som pomohla jemu. Nemalo to dnes dopadnúť takto. On nemal byť ten, ktorý ma bude upokojovať.
Ale najhoršie je, že som sa necítila o nič lepšie. Necítila som sa o nič ľahšie. Práve naopak. Cítila som sa, ako keby mi niekto stláčal moje srdce, v snahe ho zničiť.
A ak by ma práve teraz Finn nedržal, nemyslím si, že by mi po dnešok dni nejaké srdce ostalo.