Nakoniec som presvedčila tých piatich vojakov, ktorí ma strážili v jaskyni, aby mňa a Abdula sprevádzali cestou po tajnej chodbe do paláca. Náš presun bol dosť rýchly. Nemusela som sa ani diviť prečo.
Dvíhajúc si svoje špinavé a zamazané šaty, som na ich pokyn prešla z tej tmavej a plesňou usadenej chodby do väzenskej cely, kde Osman pred nejakým časom, kruto mučil môjho Omara. Spomenula som si na to, čo sa tam udialo, až mnou prešiel mrazivý pocit, vysielajúci do mojej pokožky bodavé a iskrivé mravčenie. Vojaci ma upozornili, aby som zrýchlila. Myšlienky mi vystriedali opäť iné...
Blížili sme sa na prízemie paláca, odkiaľ sa šírili všelijaké zvuky. Krik, rev a vzlyky mužov. Áno, vzlyky mužov! Ležali všade po zemi. Dobití na smrť. Niektorým chýbali končatiny, iní boli od krvi, i keď dýchali, ale nedokázali sa ani pohnúť a zas ďalší, tí ležali na dlážke a spali už spánkom smrti. Prevracal sa vo mne žalúdok, ťažko mi prišlo z toho nechutného pohľadu. Oprela som sa na chvíľu o stĺp. Musela som nabrať viac síl. Nielen tej fyzickej sily, ale hlavne duševnej. Nemyslieť na to najhoršie a dúfať, že moje dieťa je napriek tomu hroznému obrazu v paláci v poriadku. Do takýchto myšlienok som sa sama povzbudzovala. Musela som!
Rida na mňa zvolala hlasným hlasom. Zbadala ma skôr, ako ja ju. Mávala na mňa rukami a blížila sa ku mne. Chvejúco mi oznámila, že Isabell a môj maličký sa nachádzajú v komnate Omara.
Srdce mi ihneď podskočilo!
Rozbehla som sa po schodoch, nie smerom k nej, ale navrch, na najvyššie miesto paláca. Rida za mnou nevládala, lebo som bola doslova ako víchor. Stihla som avšak poza svoj chrbát začuť ako povedala, že ich Omar vyslobodil v tom poslednom momente. Zadýchčana som v tom okamihu zastala a uvedomila si, že tej starej žene musím aspoň poďakovať.
Položila som ruky na jej ramená a lepšie sa na ňu zapozerala. Chuderka. Tmavé kruhy pod jej velikánskymi čiernymi unavenými očami hovorili, že si aj ona robila starosti, že sa určite veľmi strachovala a prežívala úzkosť. Poďakovala som jej a vyjadrila, že si cením jej veľku odvahu. Starej žene sa rozsvietili na chvíľu oči, no keď si všimla Abdula, vrátil sa ten pôvodný ubolený pohľad. Poprosila som ju o to, aby sa o neho postarala. Potreboval pomoc nielen s obviazaním rany, ale aj poriadne najesť a napiť.
Ja som šla po tomto nedočkavo ďalej...
Modré očká môjho syna mi opäť priniesli do rozochveného srdca radosť. Strach zo mňa opadol, akonáhle som ich krásnu farbu uvidela na vlastné oči. I keď naše odlúčenie trvalo len pár dní, vnímala som to ako celú večnosť.
Ani som nestačila prejsť poza prah dverí, už som naťahovala svoje ruky vpred. Túžbou konečne ovoňať vlastné dieťa, som sa ráznejšie prehnala cez celú komnatu a od stojacej Isabell pri postieľke som sa urýchlene spýtala: ,,Isabell, je môj syn v poriadku?!"
Moja verná priateľka prikývla a opatrne mi podala človiečika s usmievavou sa tváričkou. Slzy cez smiech sa vynorili na povrch pri vsávaní vône jeho telíčka a hladkania jeho jemných, skoro čiernych vláskov.
,,Ako si mi len chýbal miláčik môj, život môj, srdce moje drobnučké."
Čas v tej chvíli zastal a ja som nevnímala nič iné, len ten nádherný okamih. Ďakovala som bohu. Ochránil mi ho. Nedopustil nič zlé. Šťastná, prešťastná, tak som sa cítila.
Bozkávajúc jeho malé ručičky som sa Isabell opýtala či je aj ona v poriadku. Namiesto odpovede ma najprv vrúcne objala.
,,Poď sem Isabell." Pritiahla som ju k sebe.
,,Keby si vedela Nazirah. Veľmi som sa bála. Veľmi..." zavzlykala.
,,Správali sa k tebe zle?" Otázka síce položená, no moje domnienky mi hovorili, že to tak aj bolo. Jej pohľad mi to naznačoval. Za tie dni si tiež prežila svoje.
,,Osman si myslel, že som vedela o tom, kde sa nachádzaš, kde sa skrývaš, a že som ti pomohla..." Stále objímajúc na mňa šepkala a zlomené si ešte povzdychla. Ale potom si ma poriadne prezrela a dodala spýtavo: ,,Prečo ťa nebolo v paláci celý ten čas, kde si bola?"
Vyrozprávala som jej o všetkom čo sa stalo za tie dni a ako na to ona zareagovala?
,,Hlavné je, že už bude všetko v poriadku. Osman si zaslúžil zomrieť!"
Čakala som všeličo, len nie hneď takúto správu.
Pýtala som sa svojich uší, azda počuli zle. Prešiel mnou akýsi čudný pocit. Pochopila som z chladného pohladu mojej dôverníčky. Môj vnem ma neoklamal.
Žeby Omar naozaj zabil svojho brata? Pýtala som sa skúmajúc jej tvár.
Nešlo mi to do hlavy. Poznala som svojho muža. Vedela som, že svojho brata mal napriek všetkému rád, ale ak nie to, tak určite prechovával úctu k pamiatke svojho otca.
,,Ako zomrel?" vyslovila som popritom, ako som neustále čičíkala svoje dieťa v náručí a ono sa na mňa prekrásne usmievalo a dodávalo mi odvahu pýtať sa ďalej.
Isabell rozprávala, ako sa cez noc do paláca prikradli hordy vojakov na čele s Omarom. Na stráži boli len tí, ktorí sa držali Osmana, avšak, bolo ich veľmi málo.
Nemali šancu obstáť proti toľkým mužom.
Bez väčších prekážok sa dostali k Osmanovi a ako nejakého človeka bez postavenia, doslova ako psa, predhodili pred nohy svojmu pánovi.
Hlavní vojaci svojimi ťažkými obuvami pritlačili doslova o zem človeka, ktorý prosil svojho brata o milosť, medzitým ako všetci navôkol čakali na príkaz Omara, podľa ich slov, čakali na príkaz právoplatného vládcu Arabskej ríše.
Rida a Isabell s malým princom stáli na najbližšej terase a všetko to pozorovali, preto mi to Isabell mohla rozpovedať dopodrobna.
Osman prerývane prosil Omara, aby ušetril jeho život, ak nie preto, že sú bratia, tak pre ich spoločného otca.
Počas toho, ako mi to moja priateľka rozprávala, som si to vedela dokonale predstaviť.
Pot a krv mu stekali po čele, keď sa opakovane snažil nadvihnúť tmavé uhrančive oči k svojmu bratovi a to spôsobilo, že si Omar k nemu kľakol, jeho srdce zmäklo, prikázal vojakom odstúpiť. Každý ho iba nemo sledoval, uprene a bez dychu, keď mu pomohol vstať. Nazval ho dokonca slovami: ,,Brat môj..."
Osman však už asi nenachádzal východisko, nechcel, aby sa jeho panovanie skončilo, bol to had! Využil tú príležitosť, schmatol dýku, ktorú ukrýval a bodol Omara, napriek jeho milosrdenstvu, do boku jeho brucha.
,,Ach." Položila som si ruku na srdce. Pocítila som, ako sa zakrútil celý svet navôkol mňa. Slabosť sa mi prikradla opäť do môjho tela. Isabell si to ihneď všimla, šikovne vzala môjho malého chlapčeka a položila rýchlo do postieľky.
,,Nazirah, neboj sa. Omar je v poriadku."
Musela som sa zachytiť jej rúk, inak by som sa neudržala na nohách. Ďalší šok by som citovo nezvládla. Veď už raz mi oznámili hroznú správu. Trpela som tak dlho, keď som si myslela, že môj drahý muž, môj drahý Omar zomrel.
,,Povedz mi pravdu Isabell. Veď si mi akurát prezradila, že ho bodol ostrou dýkou." Prosila som ju svojimi očami o pravdu.
Rozpovedala mi, čo sa stalo a mne spadol obrazný kameň zo srdca.
Čepeľ dýky neprenikla hlboko. Omar mal výzbroj, ktorá to vďaka bohu vydržala.
Akonáhle hlavný generál pochopil, že Osman svojho brata nenávidí z celej svojej duše, nečakal, urobil to, čo Omar nie! Svojim mečom prešiel po jeho krku a ukončil jeho život. Bezvládne telo spadlo na zem. Omar sa v tom okamihu otočil a svoje ruky prudko zaprel o stehná. Horko zaplakal, a keď si všimol, že vojaci chcú vyniesť telo jeho brata za hradby, nedovolil im to. Na nádvorí s ním zostal sám ešte hodnú chvíľu. Pozerajúc sa vysoko hore, veľmi vysoko do neba, modlil sa tak dlho, až sám svoju dušu unavil.
***
Palác bol hore nohami. Služobníctvo behalo kade tade a snažilo sa o dosiahnutie predošlého stavu paláca. Avšak na zápach krvácajúcich tiel, či mŕtvol neboli vôbec zvyknutí. Vyčistiť chodby, hlavné nádvorie a hlavnú halu im trvalo doslova dni a noci. No ku koncu sa im podarilo dať do poriadku nielen nábytok ale aj upraviť priestory tak, akoby sa ani také čosi, akoby sa bitka priamo v paláci ani neudiala.
Prechádzala som sa chodbami a všetko kontrolovala. Podlaha sa doslova leskla, po krvi nebolo na moje počudovanie ani stopy, purpurové závesy pred každou klenbou voňali sviežosťou, drahé zlate vázy posadené na úzkych stolíkoch okolo stĺpov sa ligotali tak veľmi, že sa v nich odrážala moja vlastná tvár. Všetko, naozaj všetko v paláci vyzeralo ešte lepšie ako predtým! Ich usilovná práca ukázala dokonalé výsledky. Služobníctvo si zaslúžilo moje uznanie. Verejnú pochvalu a náležitú odmenu. Čo som za prítomnosti Ridy a Abdula aj urobila.
No ku konci dna som si unavene povzdychla. Môjho milého stále nebolo. Na Omara som dychtivo a úpenlivo čakala a on neprichádzal. Nevedela som, čo sa s ním deje a prečo zmizol a to mi pridávalo stále viac a viac vrások na čele.
Blížila som sa už do jeho komnaty, kde som sa aj s našim synom presťahovala a nocami na neho čakala a čakala.
Potiahla som kľučkou nadol a vošla pomalými krokmi mysliac na človeka, ktorý mi tak nesmierne chýbal, dovnútra. Isabell sa ku mne ozvala akonáhle som jej pozdravila: „Malý Omar už zaspal Nazirah." Poslala mi sladký úsmev a ja som ho opätovala.
Poďakovanie samozrejme patrilo aj jej. Poprosila som ju, aby roztvorila dlaň.
„Toto je pre teba," vyslovila som a podala jej mešec plný zlata.
Nechcela si ho vziať, ale na moje naliehanie privolila.
„Ďakujem ti Nazirah, no vieš, že si moja jediná a pravá priateľka, tvojho syna milujem zo srdca. Čo som vlastne urobila, keď som sa o neho postarala? Nič. Ty by si to pre mňa urobila tiež!"
Milé a úprimne slová, ktoré mi naozaj padli dobre. Porozumela som, že sa na tú mladú a krásnu ženu môžem vo všetkom spoľahnúť. Ostala som mnou ešte chvíľočku, no potom sa pobrala do svojej komnaty, aj ona už potrebovala kúsok oddychu.
,,Kde si Omar, kde si?" Privrela som oči, keď sa za ňou zatvorili veľké, zlatom zdobené dvere Omarovej komnaty.
„Tu som." Zamatový, prívetivý a láskavý hlas, po ktorom som volala v posledne dni, zaznel spoza môj chrbát. Náhle som sa otočila. A čo uvideli moje zaslzené oči?! Áno! Môjho drahého Omara!
Zdravím moji mili!
Ďalšia časť je tu! Páčila sa? Dúfam že áno. Predstavte si, že som mala myšlienku. Nazirah pôjde do paláca za svojim synom a Omar sa objaví na konci kapitoly. To bola ale jedna veta, deti moje 😂😂 Ja len chcem, že niekedy sú dni, kedy my, ktorí píšeme príbehy mame čas a niekedy nemáme a zas niekedy to nezávisí od času, ale od dilemy ako tú kapitolu podať. Priznám sa, že je to niekedy dosť náročné 😅 Tento príbeh je stále #1 za čo vám naozaj zo srdca ďakujem a práve preto, že je tomu tak, si uvedomujem, že ďalšie kapitoly musia byt tiež aspoň "dobre" aby vas zaujali...
btw, tento príbeh milujem, svoju Nazirah a Omara tiež, takze čakajte ešte ďalšie a ďalšie kapitoly, budú možno ešte viac zaujímavejšie ako predošlé ❤️
A ospravedlnujem sa za takyto dlhy dodatok/poznámku, kto dočítal do konca mate moje uznanie, dajte vedieť, poďakujem sa vám rada v ďalšej kapitolke 😂❤️🥰