Únos, zajatie, otroctvo, predaj dievčaťa menom Veronica a potom už len Nazirah do Arabskéj krajiny...
*****
"Predaná za šesťdesiat kúskov zlata!"
"Polovica z dievčat boli už vyzlečené do naha. Bolo to veľmi ponižujúce.
V jednom rohu izby bola mala...
Ups! Ten obraz nie jest zgodny z naszymi wytycznymi. Aby kontynuować, spróbuj go usunąć lub użyć innego.
Akonáhle sa pred mojím zrakom rozprestrela prekvitajúca pevnina, rozmýšľala som nad tým, čo ma na nej bude čakať. Dostala som sa do mojej rodnej zemi. Moji rodičia a sestry ju milovali. Ja tiež. V nej som sa narodila a vyrastala. Chvejúci pocit srdca nad spomienkami ranného obdobia môjho života, ma sprevádzal potichučky. Ak by dokázal hovoriť, rozpovedal by o mne všetko. Opatrnými krokmi som prekročila drevený mostík, vedúci do prístavu, do ktorého zľahka šľahali malé morské vlnky. Lode tam privážali nielen svojich moreplavcov, vysokopostavených admirálov a kapitánov, ale aj obchodné veci a potraviny. Na tie som upriamovala pozornosť. Veľké množstvá všetkého možného, od farebného korenia, šťavnatého ovocia, až po rôzne morské príšery, vyzerajúce niekedy aj smiešne a aj škaredo. Predávali ich ľudom na trhoch. Takto sa točil celý svet, no malému človeku, ktorý nevedel nič a prešiel najďalej len do najbližšieho mesta, pre neho to bola akási veľká vec.
V sprievode kapitána a maršala, som v mužskom námornom oblečení, nastúpila do vopred pripraveného veľkého priestranného vozu a sledovala, čo sa bude diať so sluhami, otrokmi a pomocníkmi, ktorí sa s nami plavili loďou. Niektorí museli na tesno nastúpiť do prívesu, ktorý ťahali dva kone. Samozrejme, nedalo sa v ňom nič spájať s čistotou, akú sme mali my. Tieto prívesy slúžili iba na prepravu väzňov a otrokov, ako som sa to neskôr dozvedela. Kryté železným vrchom s pevnými železnými dvierkami po boku. Jeho vchod strážili vojaci a počítali ich rad za radom, akoby boli nejaké hlúpe a na porážku smerujúce ovce.
Omar, čo s tebou urobia. Mysliac na neho, som ho ale nevedela nájsť, polovica mužov sa už aj tak krčila v tom malom tesnom priestore, a keď som počula od kapitána, ktorý ku mne vystrel dlaň, aby som sa ho podržala, hovoriť: „Madam, vojdite prosím." Musela som, chtiac nechtiac, vyjsť hore po dvoch schodíkoch a potom si sadnúť. Neviem, či to bolo šťastie v nešťastí, ocitnúť sa v spoločnosti vysokopostavených mužov, no mne poskytli to, čo iným nie. Pohodlný veľký voz, vyzerajúci už z diaľky prepychovo, sa pohol a niesol nás vpred. Všímajúc si vnútro, som zahliadla jedlo a pitie v malých debničkách. Popri nohách ich mal každý z nás osobitne.
Čím som si to zaslúžila? Pomyslela som si, hľadiac na mojich spoločníkov s patrne malým úsmevom na perách. Oprela som sa a zazerala cez malé okienko. Tak, ako na začiatku cesty, tak aj po dlhých hodinách, som sledovala prekrásnu meniacu sa prírodu a zeleň všade navôkol, na ktorú som medzičasom zabudla. Za nami sa tiahli ďalšie vozy a mňa napadlo či im dali najesť sa, či majú čo na pitie. V takom počasí, aké nás privítalo v Španielsku, by to od nich bolo nepekné, sa správať k ľudom bezohľadne. ,,Im nedáte nič? Veď už cestujeme dosť dlho," ozvala som sa a tak ukončila mlčanie. Dvaja muži sediaci oproti mne, sa chrbtami opierali o stenu, keď v tom obaja zaostrili pohľadmi a jeden z nich, maršal, ten sa ozval: ,,Sú to sluhovia, otroci, tí sa najedia potom..." mávol rukou. ,,Oni nie sú počítaní za ľudí?" Siahla som po jablku, ležiacom pod mojími nohami v debničke s ovocím, zahryzla sa jemne, aby sa mi nezašpinili ústa jeho šťavou a nadhodila túto poznámku s jemnučkým úsmevom na perách. Nechcela som vyznieť príliš uštipačne, i keď, kto vie, či to tak nevyznelo.
