Únos, zajatie, otroctvo, predaj dievčaťa menom Veronica a potom už len Nazirah do Arabskéj krajiny...
*****
"Predaná za šesťdesiat kúskov zlata!"
"Polovica z dievčat boli už vyzlečené do naha. Bolo to veľmi ponižujúce.
V jednom rohu izby bola mala...
Oups ! Cette image n'est pas conforme à nos directives de contenu. Afin de continuer la publication, veuillez la retirer ou télécharger une autre image.
Omar
,,Abdul, dobre vidí môj na smrť unavený zrak?! Nezahráva sa so mnou, len aby mi pripomenul tvoju vernosť?!"
Pomedzi tú čiernu a hlbokú hmlu, ktorá sa tiahla svojvoľne a rozpínala nad miestom, kde som sa našiel v čase mojej najväčšej tiesne, sa objavila osoba. Muž. Vysoký a zdatný, tmavý a bezvlásy. Jeho zjav a hlas mi pripomínal známeho a lojálneho eunucha, ktorý mi slúžil dlhé roky v Arábii. Povedal som si: Je to iba klam. Pred smrťou sa myseľ snaží človeku pripomenúť ľudí, ktorí pre neho čosi znamenali. Zatratil som tú možnosť, ibaže opäť sa mihol tieň a priblížil sa bližšie. Mimoriadne ma to uchvátilo: ,,To nie je možné!"
Snažiť sa všemožne zaostriť, sa mi žiaľ dobre nedarilo. ,,Duša moja, neblúznim, nie, neblúznim, moje zmysly neklamú." „Pane, dobre vidíte," prikývol stojac predo mnou...
***
Už od mala mi môj otec, Omar I. vštepoval morálne hodnoty, ktoré považoval vo svojom živote za veľmi dôležité a prvoradé. Nielen ja ale každý človek v našej nesmierne veľkej krajine vedel akým je panovníkom, no najmä, akou je ľudskou bytosťou. Svoj ľud miloval a svoju krajinu tiež. Jeho skutky boli zjavné a práve nimi ukazoval mnoho. Nadobudol nielen bohatstvo, slávu a úspech. Ale dokonca v očiach kráľov a cárov cudzích zemí, rešpekt a veľké meno. Taký bol, takého som ho poznal. Udatného a odvážneho vodcu a panovníka arabského národa.
Poznal som zas i iné stránky jeho charakteru, tie, ktoré ukazoval svojim najbližším, tým, ktorí s ním žili v tej najvyššej časti paláca.
Len my, jeho pokrvní príbuzní.
Najmilovanejší syn. Áno, toto oslovenie prinieslo môjmu srdcu príjemný a dobrý pocit, kedže za každým, keď mi to povedal, vedel som, že sa ku mne ozýva nielen môj vládca, ale najmä hrdý otec! Zomrel a ja som po ňom musel prevziať panovnícke miesto. Pripravovaný do života vopred určeného. Komu sa spôsob podobný pozdával, tomu je veľká chvála. Ja som však vedel čo všetko tento život prináša.
Nikdy som netúžil po vojnách, po tom, aby sa môj národ tešil na úkor utrpenia druhého národa! Naopak. Prial som si žiť v mieri. Večnosť nám bola vložená do srdca. Mne, Arábii, ale aj celej zemi. Ľudstvu, ktoré na nej žije. Ale žiaľ, okrem večnosti, sa v srdciach iných panovníkov objavila pýcha, túžba po moci a ovládnutí nemožného. Bažiaci po krviprelievaní a po vojne. Im nestačí pokoj a mier. Týmto som musel ukázať, že svoj národ mienim chrániť za každú cenu a o to viac, keď mám svojich vlastných potomkov. Dary od samotného Boha, o ktoré sa mám povinnosť postarať.
A preto... Slabosťou sa im stal ich úskočný plán.
I keby len povesili Salvatora, i keby sa im to ozaj podarilo! Dokázali by povesiť vládcu Arábie?!
Sila a moc nezávisí len od toho kým sme, čo vlastníme, ale najmä, aké meno máme. A moje meno je Omar II. panovník veľkej krajiny, v ktorej môj ľud mi je verný. Verný natoľko, že sa postaví na moju stranu v situáciach neprajných. Ako aj v dávnej minulosti, aj teraz, kedy bol voči mne čas neúprosný a priniesol okamihy, ktoré i keď nazveme posledné, predsa nám sú nádejou. Moji verní sa mi stali nádejou!
