38. Časť

429 44 12
                                    

,,Pane, utekám! Máte pravdu, celý život utekám iba k vám!" Zvuk z mojich pier sa roztiahol po izbe, ako zvuk nejakeho inštrumentu, ktorý zahraje ľúbozvučnú znelku, len aby potešila svojho poslúchača

Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.

,,Pane, utekám! Máte pravdu, celý život utekám iba k vám!" Zvuk z mojich pier sa roztiahol po izbe, ako zvuk nejakeho inštrumentu, ktorý zahraje ľúbozvučnú znelku, len aby potešila svojho poslúchača.
,,Prosím?" Omar spočiatku samozrejme nerozumel, preto som chcela odkryť niečo, čo nesmierne obdivoval.

Kapucňu zo svojho dlhého plášťa, som jemne potiahla nadol a gombík, ktorý držal pokope tú dlhú látku okolo mojich ramien, odopla. Moja pravá identita sa mu sama kúsok po kúsku zjavovala, lebo plašť sa zošmykol na zem a ja som ostala iba v šatách, ktoré zakrývali moje dlhé tmave vlasy, nezvyčajnej dĺžky.

Jeho nežný zamatový hlas akosi zneistel.
,,Nerozumiem vám madam, otočte sa." Položil pár krokov vpred, určite si ma prezeral, keď v tom som ho povzbudila:
,,Pane, skúste sa opýtať svojho srdca, tomu určite porozumiete."
Prikročil ešte bližšie, tentoraz stal doslova za mojich chrbtom, lebo som pocítila príjemnú  mužskú vôňu, tú vôňu, ktorú som zreteľne spoznávala a zbožňovala.
Jediný človek ju mal, láska môjho života, môjho srdca! Nebola iná možnosť.
Prehodila som vlasy do zadu, lebo som si bola istá, že ich spozná.
A aj sa tak stalo.
Načiahol k ním svoju ruku a prstami ma po nich jemne pohladil. Skĺzol končekami prstov po celej ich dĺžke a pri tom vyslovil:
,,Otočte sa p-prosím." Jeho hlas viac znežnel.
Mne sa srdce radovalo, jasalo šťastím, netúžila som iba po tomto, aby ma môj Omar spoznal.
,,Ako si prajete princ môj jediný," odpovedala som mu.
Ani som to nestihla urobiť a už som bola objímana jeho pevnou náručou. Pery sa mi samé ponatiahli do ľúbezneho úsmevu a ani som sa nenazdala, otočil si ma a ohmatával. Nosom blúdil po mojich vlasoch a pokožke.
Kým sa naše oči stretli, obom sa v nich najprv vytvorili slzy štastia. Bola to ako večnosť. Nekonečná a trýznivá ale predsa.
,,Už som nedufala, už som ani len nesnívala." Prstami som utierala jeho mokré slzy, ktoré sa mu vylievali z jeho hnedých vľúdnych očí.
Potriasol hlavou, bolo na ňom  jasne vidieť, ako neveril vlastnému pohľadu a trasľavým hlasom prehovoril: ,,Vstala si mi z mŕtvych, alebo som zomrel ja?"

,,Nie Omar." Pobozkala som ho jemne na ústa, vsávala som jeho vôňu, chuť jeho pier, na ktorú som neustále myslela a nikdy nedokázala a ani nechcela zabudnúť.

,,Nie."

On to urobil tiež a pomedzi tie bozky mi šepkal: ,,Ak to nie je sen a ani som nezomrel, som tak šťastný, Nazirah! Život môj sa ku mne vrátil, lebo som umrel s tebou v deň, keď mi oznámili, že našli tvoje telo. Manželka moja jediná, láska moja..."
Privoňal si k môjmu krku a ja k jeho, skoro pól roka odlúčenia spôsobilo, že sa naša láska stala ešte silnejšou, nezničili ju ani ľudia a ani čas. Smiali sme sa obaja šťastím a stískali a objímali navzájom.

,,Ako je možné, že si tu? Tak ďaleko od..."
,,Psst Omar, najprv mi dovoľ si ťa poriadne vystískať, žijem iba pre teba a pre moje deti manžel môj, princ môj, vládca a muž môjho života."

,,Povedz mi Nazirah, ako si sa tu dostala?" Zopakoval svoju otázku a poopravil mi pramienky vlasov, ktoré mi padali do očí, keď ma vzal na ruky a preniesol si ma na posteľ.
,,Keby si vedel Omar..." Povzdychnutie svedčalo o nespravodlivosti v našom živote. Sedela som mu na kolenách, kým ma on hladil neustále po vlasoch a dodával pocit istoty, ja som mu položila hlavu na rameno.
Rozpamätala som sa na všetko, a preto som nevedela s čím skôr.

Arabská zajatkyňa Where stories live. Discover now