Únos, zajatie, otroctvo, predaj dievčaťa menom Veronica a potom už len Nazirah do Arabskéj krajiny...
*****
"Predaná za šesťdesiat kúskov zlata!"
"Polovica z dievčat boli už vyzlečené do naha. Bolo to veľmi ponižujúce.
V jednom rohu izby bola mala...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
*** „Prečo si mi to nepovedala skôr? Prečo si mi Nazirah neprezradila, že si mi porodila syna?" Zadíval sa na mňa Omar svojimi hlbokými tmavohnedými očami, keď sme si obaja sadli hneď vedľa seba na veľkom sivom kameni, ktorý sa nachádzal pod obrovským listnatým stromom.
„Chcela som, no nedalo sa. Vždy mi do toho niečo prišlo. A keď som sa dnes chystala, že ti to prezradím, zistila som, že domček, v ktorom si býval, zhorel na popol," priznala som sa mu skleslým hlasom. Sklonila som hlavu k jeho doráňanej tvári, na ktorej mal modriny a zaschnutú krv a kúskom latky, ktorú som si odtrhla zo svojich šiat, som mu ju utierala. „Ach, Nazirah, mala si to urobiť skôr," povzdychol si a doložil. „Keby som len vedel, kde sa moja matka nachádza! Hneď by som sa na to miesto pobral. Hneď by som jej prezradil pravdu. No nemám ani len potuchy. Môže sa nachádzať na viacerých miestach. Bojím sa, že čas nehraje v náš prospech."
Šuchal si rukami svoje spánky.
Abdul ležal na zemi úplne bezvládne, obviazala som mu rany okolo jeho nôh a ramien a dala mu napiť sa vody. Kým Omar, ten vyzeral, že tuho rozmýšľa, lebo emócie na jeho tvári sa bili, ako keby bol na nejakom bojisku.
„Musíme sa stretnúť s mojimi ľuďmi," hovoril sám pre seba.
„S tvojimi ľuďmi?" začudovala som sa, lebo som si myslela, že Omar stratil všetko. Avšak nebolo tomu tak. Jeho ľudia sa skrývali práve v tomto lese, v ktorom sme sa našli všetci traja, neďaleko tých vodopádov. Keď nás zbadali jeho vojaci, ktorí na moje počudovanie neboli odetí do výzbroje, ale do civilného oblečenia, aby splynuli s ľuďmi, pomohli Omarovi a Abdulovi. Ošetrili ich rany a dali im najesť. Mňa ponúkli taktiež, no nedokázala som do seba dostať, ani len malú omrvinku z celkom čerstvého chleba. Ani zjesť, a ani vypiť. Iba som sa okolo seba obzerala. Bol to úkryt, o ktorom by som nepovedala, že existuje. Jaskyňa, ktorá sa nachádzala v lese im slúžila ako miesto, kde sa skrývali. Muži zdatní a silní. Cvičení na to, aby bojovali za Omarovu česť, boli ochromený tým, že ich princa skoro zabili. V ich očiach sa zračila chuť po pomste a chuť na boj. Bol tam celý oddiel, asi okolo sto mužov, ktorí sa odtrhli od Osmana. Stále ich ale avšak bolo málo. Armáde, ktorá stála za Osmanom sa nemohla vyrovnať, ani počtom, ani silou. Muži Omara, by boli pre nich len smietkou, iba mravcami, ktorých by rozmietli príliš ľahko a príliš rýchlo.
