Always and forever

Rozlúčka

"Prepáč, ešte stále smeneprešli ku tvojej otázke. Keďže som sa stal hybridom, svoju premenu môžem ovládať. Čiže keby som si teraz nahovoril, že sa chcem premeniť, premenil by som sa. Ale žiadna výhoda okrem toho, že by si sa prakticky ani nemusela premienať tam nie je. Bolesť je úplne rovnako bolestivá ako pri normálnej premene. Avšak ja sa musím premieňať, takže nemám vôbec žiadnu výhodu. Práveže je to ešte horšie. A v ten moment ako sa dostanem z jeho zajatia, nájdem kôl z bieleho dubu a Klausa zabijem. On zabil moju mamu. Zabil mojich priateľov. Ide po mojej priateľke. Toto mu nemôže prejsť, Hayley. Chápeš ma?" Mala som pocit, že ho tento monológ dostal natoľko, až mu bolo do plaču. Chápala som ho. Len som nevedela, čo mám robiť, ako mu mám pomôcť. "Lenže ja už nevládzem. Kosti si lámem každý deň aspoň desať krát. Nemôžem. Som tu už skoro dva týždne." "Pokiaľ tú..." Nevedela som si spomenúť na menobtoho Tylerovho dievčaťa. Ani som nezaregistrovala či ho vlastne hovoril. "Prepáč, ako sa volá tá tvoja frajerka?" Spýtala som sa. "Caroline." Povedala som zamyslene. Ihneď som sa však vrátila do reality. "No, pokiaľ tú Caroline naozaj miluješ, musíš to prekúsnuť. Či sa ti to páči alebo nie." To bolo všetko, čo sme si v ten deň povedali. Ďaľšie dni sa Tyler premieňal okolo päťkrát za deň. Bolo na ňom vidno, že je unavený a zo všetkého unechutený. Sama som mu už niekoľko krát chcela povedať, nech sa na to vykašľe, ale sám sa hýbal ďalej. Často sme sa bavili o našej minulosti a ja som mu rozprávala o mojom otcovi a o mojej pestúnskeh rodine. Hovorila som mu, ako som sa neustále ukrývala, aby ma nenašli nejakí otcovi potomkovia. Nikde som však nijakého nezaregistrovala. Bolo dosť možné, že po mojom úteku rod Labonairovcov aj vymrel. Dni utekali neznesiteľne rýchlo a vedela som, že môj čas s Tylerom sa pomaly ale isto končí. Zlepšoval sa a čím ďalej tým bol na tom nie len fyzicky, ale najmä psychicky lepšie. Posledný týždeň sa premieňal už len raz za deň. S Tylerom som strávila skoro mesiac a poviem vám, bol to ten najlepší mesiac v mojom živote. Dnes však nastal ten deň. Čas rozlúčky. Už pár dní som premýšľala nad tým, kam pôjde. Domov nemala už celé roky. "Tak, Hayley. Asi nadišiel čad rozlúčiť sa. Nevieš si oredstaviť, aký som ti vďačný za všetko, čo si kedy pre mňa spravila. Naozaj. Veľmi si toho cením." "To je v pohode. Aj ja som rada, že som tu bola. Aspoň som mala nejaké to bývanie." Pousmiala som sa a objala som ho. "Tu máš nejaké peniaze. Nájdinsi nejaké bývanie niekde, kde budeš v bezpečí. Predsa len si vzácny človek." Zasmiala som sa a vzala od neho peniaze. "Dúfam, že sa ešte uvidíme, Marshallová." Usmial sa na mňa a odišiel. Bol preč. Nebol tu. Zrazu som necítila jeho dych. Proste tu nebol. Tá samota sa vo mne prehlbovala čoraz viac a viac. Cítila som sa prázdna. Nevedela som, čo ďalej. Stále som na neho musela myslieť.