Duch v meste | Creepypasta [slovensky]

Alternatívmy koniec

Poznámka: Túto časť som nezahrnula do predošlej časti nakoľko som ju nepovažovala za niečo záhadné ani strašidelné. V tejto časti ide iba skôr o také úsmevné zážitky Jessicy z daného Halloweenu.

Keď ucítila že jej niečo zovrelo ruku, pozrela sa dolu a videla chlapca, prezlečeného za ducha. Videla v ňom kúsok seba z toho dňa. Mal podobný kostým ako ona vtedy. prehodenú cez seba obyčajnú bielu plachtu, ktorá mala vyrezané otvory pre oči a jeden veľký ovál ako roztiahnuté ústa. „Ď-ďakujem... stratil som sa bratovi.. pomôžeš mi ho nájsť?“ chlapec na ňu prehovoril. Prikývla, pomohla mu vstať a vydali sa smerom, ktorým chlapec ukázal, ešte stále ju však nepustil za ruku. Všimla si toho, a jemne zovrela jeho ruku späť, kým kráčali. Deti boli tie prvé ktoré si ju vždy všimli. Po každé keď sa prechádzala po mestečku to boli prvé deti, ktoré na ňu ukázali svojim rodičom. Deti neboli také kruté ako dospelý. Ak ju v maske videl niekto v jej veku alebo starší, nikdy sa nevyhla nepríjemným poznámkam o tom prečo má masku, že je asi veľmi škaredá keď ju nosí. Stalo sa, že ju pár krát aj napadli a snažili sa jej ju strhnúť. Preto nosila so sebou kladivo. Už ju nebavilo chodiť domov krvavá a zbitá. Stačilo ak by sa iba bránila a potom je už útek jednoduchý. Aj napriek týmto zlým skúsenostiam je odhodlaná masku nosiť aj naďalej, pretože pre ňu aj zlá interakcia je aspoň nejaká interakcia.

Počas prechádzania sa s chlapcom sa ním trošku porozprávala, o tom ako sa volajú koľko majú rokov, chlapec sa postupne začal spytovať viac a viac otázok, aká je jej obľúbená farba, obľúbené zviera..  „a ty si tiež duch? Vyzeráš inak ako ostatné deti prezlečené za ducha. Znamená to že si nejaká naša veľká sestra?“ Jessica sa pousmiala pod maskou ale iba na moment. Uvedomovala si totižto, že skôr či neskôr nájdu brata, a ona bude znova sama. „Mama pozri!! Môžem sa k ním pridať? Prosíííím..!“ Jesicca aj chlapec sa pozreli smerom odkiaľ natešený krik išiel. Cez cestu zazreli dievčatko, tiež prezlečené za ducha. Poskakovalo na miesta a ukazovalo na ňu s chlapcom. Rodičia sa na seba pozreli a potom sa pozreli na cestu či nejde auto a prebehli cez cestu k Jessice. „Dobrý deň, prepáčte ale naša dcéra si vás už skôr všimla a veľmi ju zaujímalo či by sa k vám mohla pripojiť. Viete ona je tiež prezlečená za ducha a celý večer hľadá niekoho kto by bol tiež prezlečený za ducha, no proste chcela si nájsť dvojča, no rozumiete.“ zasmiala sa žena. Jessica prikývla a povedala že je to v poriadku. „Dobre takže Emily pamätaj, môžeš ísť tuto s tetou a môžete sa poprechádzať, my s ockom pôjdeme opačným smerom a keď sa znova stretneme pôjdeme už domov dobre?“ Dievčatko, Emily, natešene skríklo a schmatlo Jessicinu druhú ruku. Rodičia sa ešte raz poďakovali, zakývali im a išli druhou stranou. Obe deti sa s Jessicou začali rozprávať, kládli jej mnoho typických detských otázok a rozprávali sa aj medzi sebou, ani si nevšimli keď sa za nimi pripojili ďalšie tri deti, taktiež prezlečené za duchov. Všetky deti mali ten istý vlastnoručne vyrobený kostým, bielu plachtu cez seba, vyrezané otvory na oči, a veľký ovál pripomínajúci roztiahnuté kričiace ústa.

Prešla ani necelá hodina a okolo Jessicy sa zhromaždilo pomerne veľké množstvo detí prezlečených za duchov, mali taký svoj vlastný pochod duchov. Prechádzali sa ulicami, zvonili pri domoch, pýtali si sladkosti a natešený obyvatelia si ich s úsmevmi fotili. Ku skupinke sa neskôr pridali aj starší tínedžeri, alebo mladí dospelí, tiež prezlečený za duchov, avšak partia chalanov, už mala na svojom kostýme oblečené aj nejaké vtipné tričko, či na hlave šiltovky alebo slnečné okuliare.

Keď už bolo priveľa hodín, a deti sa rozpŕchli domov alebo si ich vyzdvihli rodičia, Jessica premýšľala, že pôjde domov aj ona, keď v tom ju niekto opäť popadol za ruku. Bol to jeden z tých chalanov z partie, povedal jej, že idú do neďalekého skate parku za zvyškom partie a že či sa nepridá. Súhlasila a odišla s nimi. Po ceste tam sa je chalani vypytovali na rôzne veci, avšak tieto už boli iného typu, ako aká je tvoja obľúbená farba. Jessica sa cítila naozaj uvoľnene a skvelo, už dlho nepocítila aké to je s niekým sa takto otvorene rozprávať. Chalani jej dali prezývku ´ducháčik´. Sedela s nimi na lavičkách, smiali sa, sledovala všetky tie bláznovstvá chalani robili, dievčatá sa jej prihovárali a Jessica mala pocit, že konečne niekam patrí. Dozvedela sa kto s kým chodí, kto kedy vyviedol akú hlúposť, a nesmierne ju ťažilo keď sa všetci zberali nad ránom domov.

Keď prišla domov, zhodila si dolu masku, chvíľu sa na ňu zadívala, položila ju na stolík vedľa svojej postele a s povzdychom sa zvalila na posteľ. Začínala pociťovať žiaľ, o ktorom vedela že iba narastie. Bola však silne motivovaná. Či už jej zážitky z nosenia masky sú dobré či zlé, príjemné alebo život ohrozujúce, nehodlá sa len tak jednoducho vzdať duchom, ktorým sa stala. A aj preto bude masku nosiť aj naďalej.