Noc.

Tretia kapitola

Sedím v aute. Pozerám sa priamo pred seba. Snažím sa zostať pokojná, najviac ako môžem. Hnev mi zabraňuje vidieť jasne na celú situáciu. Dovolím si jeden rýchly pohľad na sedadlo spolujazdca. Spí v ňom môj opitý otec, ktorého veziem späť domov. Pozriem sa do spätného zrkadla. Sedí tam Marek. On sa pozrie priamo na mňa. Ako môže človek vedieť, že sa naňho pozerám? Cíti ten pohľad?

„Nemal si so mnou chodiť. Nežiadala som ťa o tom. Vlastne si na to nemal právo,“ mám chuť povedať pár neslušných slov.

„Ak by som s tebou nešiel, Denis by mi to vyčítal až do svojho odchodu. Nemáš právo sa sťažovať, pomohol som ti odhrabať auto a doniesol rukavice,“ zhlboka sa nadýchnem. Chcem byť stromom, okolo ktorého fúka vietor a on si toho nevšíma. Iba pohadzuje konármi. Presne tak, ako pokojný strom niekde v lese.

„To som nemyslela. Nemal si so mnou chodiť do toho baru, keď ma tam predavačka poslala. Vedela som, čo tam nájdem,“ šepla som. Takto sa mi ľahšie udržoval tón hlasu. Ak by som hovorila hlasnejšie, začala by som kričať a zobudila otca. To je to posledné po čom túžim. Niekedy si pripadám ako sopka, tlak sa vo mne zbiera až napokon vybuchnem.

„Nerobil som to prvý raz. S Denisom sme tvojho otca často hľadali celú noc a nachádzali na tých najrôznejších miestach, opitého. Vlastne aj s tebou.“

„Kto, dopekla, si?“

„Hah, je vtipné ako sa ľudia menia, však? Teba nevynímajúc. Kde sa podeli tvoje blond vlasy a červený rúž?“ bolo to dávno, čo som nosila červený rúž. Neviem ani, čo som tým chcela dosiahnuť, ale keď som odišla chcela som sa zbaviť svojho starého života. Prefarbila som si vlasy na tmavo, prestala si maľovať ústa.

„To bolo dávno. Musíš byť niekto, kto dobre poznal Denisa a mňa tiež, keď si toto pamätáš, tak kto potom? Pamätám si len jedného Mareka, ale toho nepripomínaš ani zďaleka,“ pre uistenie sa pozriem do zrkadla. Pozerám sa dosť dlho na to, aby som videla pár podobností ako farba očí alebo ostrá hrana nosu.

„Už ma spoznávaš, Karolínka?“ srdce mi tlčie rýchlejšie ako pred sekundou.

„Áno. Presne tak ako si povedal. Ľudia sa menia. Ich závislosti tiež,“ mierne sa začervená, keď to spomeniem. Och, ako veľmi sa zmenil. Vyholenú hlavu nahradili správne dlhé čierne vlasy, strapaté ako po dobrom sexe, no rozhodne rozkošné. Tvár vyzerá mužnejšie, s dvojdňovým strniskom. Je omnoho vyšší ako bol a ramená ma širšie. Už nevyzerá ako ten chlapček, ktorý bol do mňa zaľúbený celú večnosť.

„Niektoré veci mohli ostať rovnaké, ak by vtedy chcela,“ posadí sa tak, aby som naňho nevidela.

„Naozaj si chcel ísť so mnou len pre to, že ťa o tom požiadal Denis?“ opýtam sa.

„Nie.“

„Kde je zas ten idiot?“ zamrmlem si, pretože vidím, že všetky svetlá sú zhasnuté.

„Museli ísť ku Adamovi, pozýval nás tam ešte predtým, než sme zamierili ku vám. Denis ťa však chcel vidieť a ja vlastne tiež. Nezostali by sme dlho. Nebolo prečo u vás zostávať,“ ktorý z nich to bol? Adam. To ani čert nevie. Navyše, neostala som tam tak dlho, aby som to mala príležitosť zistiť.

„Takže chceš, aby som ťa zaviezla ku Adamovi?“ opýtam sa a počas toho pozerám na spiaceho otca.

„Nechceš, aby som ti s ním pomohol?“ ukáže ledabolo naňho, pritom zo mňa nespúšťa pohľad.

„Pohŕdaš ním, však?“ opýtam sa ticho, nespúšťajúc ruky z volantu. Teplý vzduch mi fúka do tváre. Čaká ma dlhá cesta Marekovho súdenia. Nie, že by som si tým neprešla predtým, no stále to bolí, od kohokoľvek. Ja som si rodinu nemala možnosť vybrať, musím s ňou len žiť.

„Nie, ľutujem ho. Mal na dosah život, ktorý bol úžasný a pokazil to.“

„Nebola to len jeho vina,“ pripomeniem.

„Isteže. Každý má istý podiel viny na rozpade fungujúceho komplexu.“

„Zaveziem ťa k tomu Adamovi?“ obraciam tému späť tam, kde by mala byť.

„Prečo sa ma tak rýchlo chceš zbaviť?“ akoby to nebolo jasné.

„Problém celej situácie spočíva v tom, že ja som neplánovala ísť do obchodu a už vonkoncom som neplánovala vyzdvihnúť otca, opitého ako skunka, z krčmy, ktorú tu nazývajú bar.“

„Tvoj brat ma s tebou poslal, pretože vedel, že by si sa už nevrátila. Chce ťa mať doma Karoli,“ neznášam tú prezývku. Je len pár ľudí, ktorí mali právo ma tak volať, no to už dávno stratili.

„Nemusím sa mu spovedať. Môžem odísť kedykoľvek sa mi zachce,“ Marek ma obdaruje vyčítavým pohľadom.

„Už nie si to malé, nezodpovedné dievča, ktoré som poznal? To sa mi to snažíš naznačiť?“

„Nie, len mi už nezáleží na tom, kto si o mne čo pomyslí a na rodine vlastne tiež nie.“